Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Sprisahanci 5

Pokračovanie poviedky
Mikuláš a Alžbeta
„Alžbeta, poď sa pozrieť na tu krásu tam v pozadí,“ zavolal na svoju
milovanú manželku hradný pán Mikuláš, keď tíško počul šuchot jej nôh
po kamennej dlažbe aj keď ju nevidel. Cítil ju po vôni, potichu sa
prikrádajúcu za ním k veľkému, ešte nezasklenému oknu. On kochajúc sa
rašiacou zeleňou na protiľahlých kopcoch sa k nej nežne obrátil. Pohľad
na svoju ženu ho prekvapil, oblečená v krásnych šatách z červeného
batistu podšitých okolo krku jemným bielym hermelínom, zvýrazňoval jej
krásu. Úzky pás jej obopínal kožený opasok s veľkou striebornou sponou
zvýrazňoval jej štíhlosť, ktorú nestratila ani po troch deťoch. Kochajúc
sa jej krásou akoby na chvíľu stratil reč, obrátil svoj pohľad
k zelenajúcim sa kopcom. „No povedz, nie je to zázrak pred kvetnou
nedeľou? Je mráz a dnes všetko ožíva. Alžbeta podišla bližšie k nemu
tak, aby spolu videli nádvorie, viditeľne ju nezaujímala rašiaca kvetena
okolitej krajiny, ale pred manželom to nedávala najavo. Viac ju zaujímal
stavebný ruch okolo hradu. Na jeho prianie prišla bližšie k nemu a
s predstieraným záujmom sa zapozerala do diaľky, on ju nežne objal. Mala to
rada, milovala ho od prvého dňa ako ho stretla, aj keď jeho rod bol pre jej
otca pohromou. Bola mu oddanou manželkou, ale od tej noci čo ich hrad
navštívili noční poslovia nemala istotu. Chcela, priam ju nutkalo opýtať
sa čo sa deje, ale bála sa. Dnes akoby s prichádzajúcou jarou nabrala
odvahu, využila jeho od rána dobrú náladu. Využila jeho mužskú slabosť
pre ňu, aj keď bol všedný deň, pekne sa obliekla, vedela, že sa mu to
páči, tak prečo nevyužiť staré ženské triky a obmäkčiť myšlienky
svojich mužov? Nežne sa k nemu pritúlila a jeho nehu k nej opätovala
láskavým bozkom na jeho obnaženú šiju. Odsunul si ju k výklenku, rukou
jej prešiel po bokoch, rozopol si bielu hodvábnu košeľu, zhodil krátky
prešívaný kabátec a vtisol jej skutočný bozk na tie krásne pery, ktoré
aj po dvanástich rokoch manželstva stále zbožňoval. Alžbeta nepripravená
manželovou náruživosťou sa jemne vymanila z jeho silného objatia. „Teraz
nie, nechajme si to na neskôr, teraz chcem s tebou rozprávať“, Mikuláš
prekvapený jej nežným odporom a smelosťou ako to povedala, spozornel, „tak
hovor,“ trochu sa okúňala, ale keď zbadala na jeho tvári úsmev, začala
pomaly a zreteľne tak, ako si to už niekoľkokrát pripravila.„ Mikuláš,
manžel môj, nesúď ma za to, že som zvedavá a pletiem sa do tvojich vecí.
Ja už všetko viem, prečo si taký ustráchaný, prečo ženieš ľudu do
roboty na opevnenie hradu…“ „Čo vieš moja drahá“, zatiaľ stále bez
štipky zvedavosti sa opýtal jej manžel. „Viem. že bude vojna. Bude sa
bojovať, potečie krv, viem, že si sa pridal na opačnú stranu a spojil si sa
s Poliakom proti nášmu kráľovi,“ bojazlivo vyriekla Alžbeta. Mikuláš
spozornel, svoj zrak obrátil k zelenajúcemu sa horizontu, ona lomozu pod
oknom, kde štyria taliansky kamenári a desiatky poddaných pracovalo na stavbe
nových obranných zariadení. Mikuláš mlčal, neodpovedal. Alžbeta si
vedomá, že načatú tému treba dokončiť bojac sa následkov rozhodnutia
svojho manžela chcela vedieť budúcnosť a dnes vystihla čas a jeho dobrý
deň, pokračovala vo svojich už dlho potlačovaných obavách z budúcnosti.
„Bojím sa o nás a naše deti, o seba, ale aj celý tvoj a môj rod, že
teraz keď po smrti môjho otca v blahej pamäti Šimona sme dosiahli konečne
boží pokoj a svetský mier. Všetko to o čo sa už roky usilujeme. Bojím
sa, aby sme po neúspechu Kazimíra neprišli zas o všetko ako sa to stalo
môjmu nebohému otcovi, keď sa vzoprel kráľovi Ladislavovi Pohrobkovi a
pridal sa k tým kacírskym českým bratríkom. Dobre vieš, že Matej je
silný kráľ a len tak sa nevzdá trónu. Má vlastné žoldnierske vojsko a
mocných spojencov okrem Poliakov na každej strane…“. Mikuláš odstúpil
od okna. Po tejto spŕške výčitiek teraz už musel zareagovať na slová
svojej ženy, obrátil sa na svojho dôverníka Bartolomeja, ktorý mu bol
podľa potreby na blízku, ako tieň sprevádzal svojho pána. „Bartolomej
prosím ťa, posuň tú stoličku bližšie k oknu, aby si pani mohla sadnúť.
Keď bola stolička na svojom mieste, Mikuláš ju s úklonom ponúkol
manželke. Alžbeta sa nezdráhala, očami naznačila dôverníkovi
Bartolomejovi, aby ich nechal osamote. Sluha pochopil a spokojná Alžbeta sa
nedočkavo posadila, po predchádzajúcich nežnostiach si upravila šaty.
Čakala, že rozhovor so svojim manželom sa predlží. Nebolo zvykom, aby sa
uhorská šľachtičná z mocného veľmožského rodu, potomok zradcu
kráľovstva plietla do tak vážnych záležitostí, ale Mikuláš bol rád,
že načala rozhovor a na tak chúlostivú tému, že môžu pokojne pohovoriť.
„Alžbeta má pravdu“, prebehlo Mikulášovi hlavou, „čo keď Kazimírovi
sa Mateja poraziť nepodarí, ale ustúpiť už niet kam, kocky sú hodené,
musí konať. Jej verný manžel Mikuláš, aj keď už boli spolu kopu rokov a
porodila mu troch potomkov, ju stále ľúbil. Znovu sa postavil za ňu, ani tak
vážna téma neubrala jeho chuti sa jej dotýkať. Nežne svoju krásnu
manželku objal, sklonil hlavu a perami jej prešiel po krku teraz on.
„Alžbeta, žena moja, dobre si pamätáš časy, keď pred pätnástimi rokmi
tvoj nebohý otec v blahej pamäti Šimon Cudar, aby sa pomstil stropkovským
mešťanom, ale aj nám zákonným pánom tohto panstva, pritiahol s vojskom
bratríckych hrdlorezov na čele s moldavským kapitánom Talafúsom“,
Alžbeta smutne pozrela cez plece, prikývla. „Talafús prepadol mestečko a
Stropkovskú pevnosť, ktorú dostal do držby môj otec Ján, syn Imricha pána
z Perína od kráľa Žigmunda, kde bol uhorským taverníkom. Pokiaľ si na to
dobre pamätám bratrícke zdivočené vojsko zborilo rozostavané hradby,
rozmetalo palisády aj s hlineným valom“, Alžbeta sa pozrela na muža a
prikývla. Pri spomienke na túto lúpežnú výpravu, keď jej a manželovi
predkovia stáli na opačnej strane tohto nešťastného sporu, ktorý priniesol
len krv a utrpenie nevinných ľudí, sa zbožne prežehnala. „Máš pravdu,
pamätám sa, otec keď sa vrátil z tejto zbojníckej výpravy nám o tej
hrôze čo sa robilo v Stropkove rozprával. Bola som ešte dieťa, plakala,
trnula som hrôzou, keď hovoril ako sa pred tým pustili do hradu a vyrabovali
Bodrocký mlyn na Ondave“, dvihla hlavu a očami hľadala v diaľke, kde
stál ten nešťastný mlyn. „Kapitán Talafús požiadal starého mlynára
Vavrinca, aby im dobrovoľne vydal proviant pre vojakov a obrok pre kone, ale
ten sa aj so sluhami a pár sedliakmi postavil na odpor, nechcel im vydať
poživeň dobrovoľne. Najprv ho tí zbojníci dobili palicami a potom už
polomŕtveho ho pribili na mlynské koleso a počas pijatiky sa na tom
zabávali, keď sa každým ponorom do vody topil“, pri spomienke na tieto
krutosti sa Alžbeta rozplakala, zo vzlykotom, ale pokračovala ďalej. „Keď
im to strašne utrpenie staršieho muža nestačilo, dobili mlynárových
sluhov, skrvavili sedliakov čo ich pochytali po okolí. Na druhý deň neskoro
v noci počas zábavy opití chlapi znásilnili mlynárovu ženu, krvavú a
zneuctenú ju hodili na hnojisko, kde ráno pochovali mŕtveho mlynára.
Nakoniec sa im to málilo a tak pochytali všetky mlynárove dievky, mal ich
osem, aj tu najmenšiu, nemala ani desať rokov, tá ktorá neskôr umrela.
Hrozné, hrozné a práve toho sa bojím, aby sa kráľ Matej nepomstil za
rebéliu nám“. Mikuláš mocne objal svoju plačúcu a trasúcu sa ženu,
spomínajúcu na krivdy, ktoré sa udiali v jej detstve, rukou jej prešiel po
tvári, ústami vybozkával chladnúce slzy rinúce sa z jej očí.
„Nemusíš mať strach moja drahá“, hladením jej úst po tvári ju
ubezpečoval Mikuláš. „Kazimír IV. je mocný kráľ, raz ovládne pre
svojho syna celé Uhorsko. Vyženie toho samozvanca, kacírskeho uzurpátora čo
si privlastnil uhorské dedičstvo a dosiahne čof mu podľa práva patrilo“,
Alžbeta sa po jeho presvedčivých slovách začala uspokojovať. „Pozri aj
to čo sa robí na našom hrade, ktorý je súčasťou tohto plánu, čakáme
nech sa dobudujú opevnenia a dve bašty, na ktoré nám päť tisíc zlatými
prispel Kazimír IV. Jagelovský a keby si nebol istý svojím víťazstvom, tak
nám to nedá“, vysvetľoval jej dnešnú situáciu Mikuláš. „Hneď
v máji spravíme po panstve nábor do hradnej posádky, Hugolína menujem
hradným kapitánom“, „…a nebude to nápadné, že verbujeme?“,
prerušila ho Alžbeta. „Nebude to nápadné“, uisťoval ju Mikuláš,
„pevnosť sa buduje s povolením kráľa. Budú tu aj kráľovské úrady a
pohraničná pevnosť potrebuje stálu vojenskú posádku. Raz to bude mohutná
pevnosť s obrovským panstvom v strede kráľovstva, keď sa Poľsko spojí
s Uhrami. Pozveme tu nových valašských kolonistov z juhu, ktorí utekajú
pred Turkom, založíme nové osady a náš Stropkov nebude iba nejaké drevené
mestečko na konci sveta, ale kamenné kráľovské mesto ako Prešov alebo nám
naklonený Bardejov“ unášal sa svojimi veľkolepými plánmi Mikuláš.
Alžbeta ho s obdivom, ako len môže milujúca žena dokázať, tichučko
počúvala. Už sa ho na nič nepýtala už si bola istá, že všetko dobre
dopadne. „Stropkov musí byť nedobytná pevnosť, my a naši potomkovia tu
budeme neobmedzenými pánmi, raz mi za to uhorská a poľská koruna bude
vďačná“, ohnivo doplňoval svoje plány manželke unesený Mikuláš.
„Nemaj žiadne obavy, už sa nesmie zopakovať to, čo sa stalo pred
pätnástimi rokmi môjmu otcovi, že nezákonné krivdy napáchané na majetku
a ľuďoch musel riešiť až župný snem šarišských šľachticom za
účasti kráľa. Teraz ja aj s mojimi bratmi to nedopustíme a za pomoci
nového uhorského kráľa si svoje práva ubránime“, ubezpečoval svoju
manželku Mikuláš. Alžbeta po zápalistých slovách o ich spoločnej
budúcnosti nadobúdala istotu. Už ju negniavil strach, zmocňovala sa jej
hrdosť na verného a oddaného manžela, otca jej detí a rozhodného muža,
ktorý vie kde patrí a vie zaistiť svoje práva.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter