Pokračovanie poviedky
Priestranná koniareň pod obytnými a úradnými priestormi novovybudovaného
hradu bola pýchou nového veľmoža tohto rozsiahleho panstva, slúžila
domácim a ich hosťom na ustajnenie koní a v zime aj dojacej sa lichve,
zároveň slúžila panstvu a hradnej posádke ako cvičná jazdiareň,
nocľaháreň pre čeľaď a sklad krmu. Neraz poslúžila ako hodovná sála
pre všetkých obyvateľov hradu. Staviteľ hradu taliansky majster Scorsa ju
nechal mierne zapustiť do okolitého terénu aby v zime poskytovala teplo a
v lete chládok. Bola priestranná, rozprestierala sa takmer pod celým
hradným palácom. Dnes bola vyčistená, uprataná, pripravená privítať
vážených hostí tajných poslov, spiklencov, ktorí sú pripravení urobiť
zákonitý poriadok na uhorskom tróne a vojdú do histórie ako jeho
záchrancovia pred cudzím a nezákonným kráľom.
„Bartolomej, pozvi hostí k stolu a ty Judita so sestrou, nože nalej
smädným vojakom“, teraz už veselo rozkázal hradný pán Mikuláš svojej
čeľadi. Pekná Judita len na to čakala, chcela sa ukázať hradnému pánovi
aká je šikovná, nebude banovať, keď si ju jeho pani vybrala za komornú.
Behala, nosila, nalievala hladní a smädní rytieri a ich vojaci sa pustili do
poživne, Judita sa okolo hostí zvŕtala, cudne suknicu povyťahovala, sršala
z nej mladosť a orientálna krása. Stuhnutí chlapi len čo si po dobrom
jedle a penivom pive poutierali mastné brady zrazu pookriali, začali sa
obhliadať po pekných slúžkach ktoré počas hodovania im posluhovali.
Najviac sa im páčila čiernovlasá, modrooká Judita najstaršia dcéra
bývalého vojaka Bartolomeja a tureckej ženy, ktorú si priviedol ako
otrokyňu pred rokmi z vojenskej výpravy proti Turkom. Vojaci jej nadbiehali,
snažili sa dotknúť jej súmerných bokov, ale Judita sa nedala, každému
dotyku sa vyhla. Páčilo sa jej flirtovať s cudzími mužmi ktorí ju
obdivovali, aj keď bola iba slúžka, komorná hradnej pani. Jeden z vojakov
sa uchýlil do úzadia hodovného stola, skadiaľ mlčky sledoval zábavu
svojich druhov, hodnú chvíľu pozoroval túto pozoruhodnú dievčinu, čím
viacej piva vypil, tým viacej po nej túžil.
„Hej dievča, poďme si zašpásovať“, z prítmia zavolal na Juditu, keď
sa priblížila k nemu s krčahom. Tá sa zvrtla, hahaha, hlasno sa
rozosmiala. Zvonivý smiech dievčiny ho rozpaľoval, túžba po nej mu opantala
dlho potláčané pudy mužnosti. „Musím ju dostať“, zalomcovalo ním,
Judita prišla bližšie. „Zašpásovať to nie, pán vojak, ale môžem ti
naliať dobrého piva“ zakričalo dievča na urasteného mladého chlapa, tak
aby to počuli ostatní pri stole. Vojak prikývol. Dievča nalialo,
roztúžený vojak zvyknutý, že sa mu každá slúžka podvolí ju chytil do
náručia, dievča sa najsamprv ani nevzpieralo. „Neboj sa uľavím si, teba
poteším a ešte ti dobre zaplatím“ chlácholil ju teraz už trocha
nežnejšie vojak a ťahal ju do temnoty k hŕbe plachtou prikrytej slamy,
ktorú domáci pán okrem stola s poživňou a vychýreným miestnym pivom dal
pripraviť, aby si hostia mohli pred namáhavou cestou odpočinúť. Bartolomej
sedel s ostatnými vojakmi za stolom, kým sa hradný pán aj s rytiermi
posadili bokom. Ako otec jedným okom sledoval svoje dcéry vedel, že sa radi
pred hosťami svojho pána predvádzajú, ale vždy im to toleroval, veď sú
ešte mladé. Rozprava medzi mužmi sa rozprúdila a tak ani nepostrehol, že
jednu zrazu stratil. Zvonivý smiech dievčiny zanikal, časom sa zmenil na
zúfali krik, Bartolomej zdvihol zrak.
„Zle je“, zaškrípal zubami, „niečo sa deje“. Keď počul srdcervúci
rev svojej dcéry vyskočil a zamieril k slamníkom odkiaľ volanie o pomoc
prichádzalo. Ostatní hodovníci zdvihli oťapené hlavy, nastala trma –
vrma. Bartolomej s krikom šermujúc veľkou palicou hnal polooblečeného
vojaka pred svojho pána, ktorý hneď pochopil o čo v tomto spore ide,
vzkypela v ňom jeho šľachtická hrdosť.
„Páni tak toto sme si nedohodli, aby ste na mojom panstve prznili naše
ženy“, vyčítavo pozrel hradný pán Mikuláš na rytiera Lorenca, druhou
rukou ukazujúc na jeho vojaka. „Strestám ho“, hradný pán rozhorčene
pozrel na previnilca a svoj vytasený meč mu oprel nehanebníkovi o hruď.
Rytier Lorenc spoznal v šere koniarne svojho synovca, vzápätí vytasil svoj,
k nemu sa pridali aj ostatní vojaci sprievodu, ktorí pribehli od stola.
Nastala prekérna situácia. Na jednej strane hradný pán Mikuláš s mečom
na holej hrudi vojaka, z ktorej začal vytekať tenký prúd hustej krvi.
Už – už sa zdalo, že sa meč zaborí do srdca vystrašeného polonahého
nečakanou dohrou jeho milostnej vášne strachom rozklepaného mladého muža.
Na strane druhej vydesený rytier Lorenc nad rozhodnosťou potrestať vinníka
tohto ohavného činu s troma podguráženými ozbrojencami rozhodnutými za
svojho pána položiť aj život. Nastalo hrobové ticho z diaľky
prerušované vzlykotom poníženej dievčiny, panny .
„Ešte sme ani nezačali a už sú problémy, predsa pre také malichernosti
to tak nemôže skončiť“, prebehlo rytierovi Lorencovi v tej vypätej
chvíli mysľou, aj za cenu svojej potupy zachoval chladnú hlavu. Odhodil svoj
meč k nohám hradného pána Mikuláša, hlavou sa obrátil k nemu, ich zraky
sa stretli. „Pán Mikuláš, hlboko sa ospravedlňujem za tento incident, ale
teraz keď sme prešli pol Uhorska od západu a k východu zburcovali sme
všetkých“. Tlak meča hradného pána na mladíkovu hruď povolila. Mladý
Jánus ledva stojaci na roztrasených nohách, chcel pred oboma dôležitými
mužmi padnúť na kolena, ale hrôza zo smrti, ktorá svoje zubiska pred malou
chvíľou na neho cerila ho zvalila na podlahu ako sťatý peň. „Páni,
koniec zábavy“, vyhlásil ešte stále rozrušený nečakanou udalosťou
rytier Lorenc, „jeho umyte a oblečte ho, všetci na odpočinok“, rukou
ukázal na pripravený pelech, kde ešte stále vzlykala poškvrnená Judita so
svojou sestrou. „Ostatné si z ním aj s vami vybavím až sa mladý pán
preberie“, opovržlivo prikázal rytier Lorenc svojim vojakom a spolu
s hradným pánom Mikulášom sa vrátili k rytierovi Zbygnievovi a k jeho
rozloženým mapám, ktorého ako sa zdalo sa tento incident ani nedotkol.
Rytier si tam sedel pokojne na svojom mieste a sledoval tento z hľadiska ich
tak dôležitej misie malicherný spor. „No tak páni, pokračujeme“, vyzval
nedočkavý rytier svojich spoločníkov, aby im vysvetlil stratégiu ďalšieho
postupu.
Dvaja vznešení muži, pred chvíľou nepriatelia pripravení preliať vlastnú
krv a teraz noví spoločníci, spiklenci si sadli za spoločný stôl. Ruch
v zadnej časti hradnej koniarne pomalý utíchal. Unavení muži po namáhavej
nočnej jazde, hojnej rannej poživne a nečakanom konflikte s miestnymi si už
políhali, keď traja spiklenci ukončili svoju poradu. V stropkovskej pevnosti
určili strategické postavenie a dohodli sa troch artikuloch:
Za prvé – pán Mikuláš na znamenie zo svojou posádkou zabezpečí
otvorenie hraničných horských priesmykov pri presune poľských vojsk.
Za druhé – Poľska strana okamžite zabezpečí prísun finančných
prostriedkov, na čo najrýchlejšie dokončenie severného múru a dvoch bášt
.
Za tretie – Stropkovské panstvo určí a pripraví priestor na vybudovanie
poľného vojenského tábora a za finančnú odmenu zabezpečí dostatok
proviantu pre vojsko a zvieraťa.
„Pán Mikuláš, myslím, že vaša úloha na prevedenie vzbury je vám
jasná“, s pátosom v hlase sa opýtal hradného pána hlavný vyjednávač
rytier Lorenc. „Ubezpečujem ctených pánov, že mi je jasná“, odvetil
hradný pán teraz už právoplatný člen spikleneckého spolku. „…a teraz
pristúpime k podpisu prísahy“, pergamen ktorý Mikulášovi prisunul rytier
Lorenc mal niekoľko pečatí mocných mužov Uhorského kráľovstva, na ktorý
za chvíľu pribudne aj ten jeho. Mikuláš až teraz dokonale pochopil
vážnosť situácie, pečať ktorú pridá k listine podpísanej kráľom
Vladislavom, prelátmi Jánom zo Sredmi, Jánusom Panoniom, Rajmundom
z Rozhanoviec a ďalšími vplyvnými a mocnými veľmožmi ho zaväzovala aj
za stratu života a majetku k vernosti uhorským sprisahancom a Poľskej
korune.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018