Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Sprisahanci 3

Pokračovanie poviedky
Záblesk ohňa v diaľke osvetlil krajinu, hradný pán spozornel, očami
hľadel na ohnivý bod, ktorý niekde v diaľke pred malou chvíľou náhle
prudko vzplanul a vzápätí ustupoval. Pozorne počúval, či nezachytí
nejaký zvuk, ale nič, žiadny zvuk, žiadny konský dupot, iba ticho a
zhasínajúci oheň v začínajúcom ranom zore nad opačným koncom
údolia.
„Niečo mi tu nesedí“, okamžite mu preblesklo hlavou, „veď mali prísť
od juhu a oheň prichádza od hory zo západu akoby od rieky, čo keď je to
predsa pasca“, na chvíľu zaváhal, cítil ako sa mu vzrušením vzpiera
hruď. Zdalo sa mu, že mu srdce vyskočí, intuitívne sa chytil pod krk,
nebolo o čom rozmýšľať, mestečko sa za chvíľu prebudí, niet na čo
čakať, riskol a zohol sa medzi klady. „Hugo prineste oheň“, napätie
chvíle mu opäť stiahlo hrdlo, zasipel na svojich vartášov pri bráne.
„Počuli“, s uspokojením si vydýchol, v niekoľkých okamihoch sa pod
lešením objavilo svetlo pochodne, rýchlo sa približovalo popod lešením
k rebrine pod jeho stanovisko, vystúpilo na lešenie, spolu s vartášom ho
dvihli nad hlavy. Hugolín priložil k pochodni vecheť slamy, jas ohňa im
osvetlil tváre, jas ohňa obnažil kontúru hradby a prvé staviská
v podhradí. Obaja muži chvíľu stáli v napätí. Oheň pálenej slamy
bledol. „Pozrite pane, znovu svetlo“, obidvaja si s úľavou vydýchli a
z druhej strany signál potvrdili. „Sú to oni, poď, otvoríme bránu“
nariadil sebe, Hugolinovi a vartášom hradný pán, len čo úchytkom uhasili
horiacu slamu na lešení. Za malú chvíľu sa masívna brána s nepríjemným
škripotom otvorila dokorán. Všetci s napätím čakali, nijaký hluk ani
hrmot, stále ticho, ani sa nenazdali a sedem viditeľne ustatých ozbrojených
jazdcov zababušených v kožušinových plášťoch v lesklých prilbiciach
vystlaných kožušinou, na pariacich sa koňoch stálo na nádvorí za
hradbami. Kone náhlym prechodom z cvalu do kľudu nepokojne prehrabovali
nohami bez toho, aby bolo počuť dupot. Celej posádke hradu aj ich pánovi
bolo divné, že nepočujú ich cveng o kamennú dlažbu. „Čo sú
neviditeľní duchovia?“ neveriacky sa opýtal svojho pána prekvapený
Hugolín. Hradný pán zo zvedavosti posunul pochodeň nižšie ku kopytám.
Pochybnosti domácich sa razom rozplynuli, z chuti sa obidvaja hlasno
rozosmiali. Jazdec, ešte mladík sediaci najbližšie pružne zoskočil
z koňa, prísne pozrel na smejúceho sa pána a jeho zbrojnoša, pochopil a
strhol prvú handru z konského kmestečku nebolo počuť“, hradný pán
prikývol. „Tak preto aj keď sme napínali svoje sluchy sme vás nepočuli
prichádzať“. „Perínsky“, rázne zvolal jeden z nich, hradný pán
náhle prerušil rozhovor s mladíkom, odtrhol oči od handrami zabalených
kopýt a dvihol pochodeň k jazdcovi. „To som ja“, pevne sa k svojmu menu
prihlásil hradný pán Mikuláš, jazdec oslepený svetlom sa poobzeral okolo,
akoby preveroval či je všetko v poriadku. Po chvíli keď nadobudol istotu,
že je tu správne a všetko čo bolo dohodnuté súhlasí, opatrne zoskočil
z koňa a opraty podal jazdcovi, ktorý bol už na nohách. „Janúš,
postaraj sa o kone a dokumenty“, s obozretnosťou v hlase pozrel na jazdca,
ktorému podal opraty. Viditeľne už starší muž sa snažil prejsť bližšie
k Perínskemu, ale dlhou cestou stuhnuté nohy mu nedovolili, prešiel si
skrehnutými rukami po stehnách, nepomáhalo, bolestivo sa snažil vzpriamiť,
ale stuhnutá chrbtica mu to nedovolila. Pomaly nadobúdal dôstojnú polohu,
aby sa mohol svojim hostiteľom predstaviť. „Som rytier Lorenc
z Rymamowa“, začal rázne, „prichádzam v službách nášho kráľa
Vladislava Jagelovského, jeho syna kráľoviča Kazimíra a v mene uhorských
veľmožov, ktorí si ctia svetské a božie zákony “.
„Viem ctihodný pane o vašom poslaní“, snažil sa vydať niekoľko
zrozumiteľných slov stále rozrušený Perínsky, ale chcel by som vám
ctihodný rytier Lorenc pripomenúť, že ste sa oneskorili a to nás tak trocha
pomýlilo.
Rytier Lorenc statný štyridsiatnik na jeho výčitku neodpovedal, zložil
prilbicu, z pod ktorej mu vyskočila štica preriednutých šedivohlavých
vlasov, úctivo sa svojmu hostiteľovi poklonil a rukou ukázal na obrovitého
chlapa stále sediaceho v sedla. „ Toto je rytier Zbygniev z Lešna“, obor
na znak pozdravu dvihol pravú ruku, ľavú si priložil k hrudi. Rytier Lorenc
sa obrátil dozadu, s osobnou hrdosťou ukázal bradou na jazdca držiaceho
kone, „tento mladý muž je syn môjho rodného brata Januša z Gliwic“,
mladík sklonil hlavu. Perínsky očami pozdravil svojich hostí a ich hold
potvrdil hlbokým úklonom. Štyrom jazdcom stále sediacich na svojich koňoch
s rukami na zbroji rytier Lorenc nevenoval pozornosť. Zrejme traja sú vojaci
a štvrtý je sprievodca od Rozhanovského, zauvažoval hostiteľ a viac sa
o nich nezaujímal. „Chlapi postarajte sa kone“, zavelil svojmu veliteľovi
hradný pán „ a dobre sa o nich postarajte, nás čaká práca a ich ešte
dlhá cesta“. „Áno pane“, zasalutoval už uvoľnený veliteľ Hugolín.
Ostatní jazdci teraz už na pokyn svojho pána rytiera Lorenca, že je všetko
v poriadku, poskákali zo svojich paríp, rukami si treli stuhnuté údy a na
povel hostiteľa vykročili k hradnej koniarni z druhej strany staviska, okolo
ktorého sa v ranom svite povaľovali hrby kameniva a rôzneho stavebného
materiálu. Rytier Lorenc v sprievode hradného pána prekračoval otesané
drevené klady a z znenazdajky sa svojho hostiteľa opýtal. „Myslíte môj
pane, že do leta budú hradby dokončené“?, „to nepochybujem, len čo
skončí táto prekliata dlhá zima okamžite začneme práce na severnom
múre“, uistil rytiera hradný pán. Ich rozhovor prerušili široké vráta
dokorán otvorené, pripravené privítať záhadných hostí, ktorí v noci
cválajú a cez deň oddychujú. Muži vošli do vnútra, pariace sa teplo,
ktoré sa na nich vyvalilo, im v momente rozprúdilo mrazivou zimou stuhnutú
krv. Červeňou zaliate tváre sa prekvapene obhliadali po ustajnených koňoch
a lichve. Zakrátko hostiteľ ich obdiv k svojim koňom a hoviadkam prerušil,
rukou im ukázal na opačnú stranu. „Páni, pripravil som pre vás
občerstvenie“ hostia pri pohľade na provizórny mohutný stôl
s voňajúcim chlebom, pečeným mäsom a pijatikou pookriali. „Vidieť, že
sme tu vítaní, pán Mikuláš na nás nešetril“, zažartoval rytier
Zbygniev, hlavou pokynul svojim a tí ako na povel si začali zhadzovať
plášte a uvoľňovať zbroj.

Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter