Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Sprisahanci 12

pokračovanie poviedky
Sprisahanci menia plány
Uplynuli tri týždne odkedy vojska kráľoviča Kazimíra prekročili uhorské
hranice. Neustály dážď a neschodné cesty rozvodneným údolím Torysy
postup ťažkých rytierov, výzbroje, proviantu a ostatných vojsk nečakane
spomalil. Neskoro, ale predsa Boh vyslyšal Kazimírove vrúcne modlitby a
daždivé počasie sa umúdrilo, rozfúkal sa čerstvý severný vietor a maras
rýchlo osýchal. Kazimírove vojska so svojimi uhorskými spojencami
sústredenými pod hradom Šariš do pochodových šíkov pripravené vyraziť
k útoku na Košice, stále otáľali. Zvedovia každý deň prinášali
rozporuplné správy o pohybe hlavného protivníka sedmohradského vojvodu
Mikuláša Čutora. Kráľovičove vojska netrpezlivo čakali na povel, ale
hlavný veliteľ rytier Ján Rzeszovský váhal, čakal až bude situácia
jasnejšie, napokon tri dni pred sviatkom Všetkých svätých v mene
kráľoviča zvolal bojovú poradu svojich veliteľov. Veľký kráľovský stan
slávnostne vyzdobený privítal svojich hosti, rad prostých lavíc tvoriaci
veniec okolo trónneho stredu prípravný pojať všetkých významných mužov
a veliteľov, ktorí mali kráľoviča Kazimíra doviesť na uhorský prestol.
V strede na improvizovanom tróne kráľovič oblečený do prostého hávu
pešiaka sediaci na obyčajnej poľnej drevenej stolici obklopený skupinou
duchovných a veliteľov jednotlivých druhov vojsk, prijímajúci hold svojich
uhorských spojencov, ostro kontrastoval kráľovským sprievodom hýriacim
pestrofarebnosťou svojich odevov, brnení a rodových erbov. Keď sa stan
naplnil, všetkými ktorí tu mali byť, rytier Ján Rzeszovský ponúkol slovo
kráľovičovi, ten akoby sa hanbil rozhliadol sa po prítomných, váhavo a
ťažko sa rozpovedal.
„Vznešení páni,… moji verní“, začal detským piskľavým hlasom
kráľovič Kazimír, „všetci vieme čo je našim poslaním, každý z vás
ma jasné miesto, tak aby sme sa disciplinovane ako sa na kresťanskú armádu
patrí, dostali k cieľu, všetci, ktorí ste tu v minulých dňoch predo mnou
a bohom zložili prísahu vernosti, očakávam od vás vernú službu a
chrabrosť vašich charakterov,“ kráľovič sa rozkašľal a tak ako pomaly
začal, tak rýchlo svoju reč k prítomným pánom skončil, rukou pokynul
hlavnému veliteľovi, aby pokračoval.
„Vivat Kazimír,“ s vytaseným mečom predvolal na slávu svojho pána
rytier Rzeszovský. „Vivat, vivat, vivat…,“ ozvalo sa z hrdiel rytierov,
len čo prevolanie na slávu a zasúvanie rytierskych mečov do pošiev
stíchlo, slovo si znovu zobral Rzeszovský.
„Páni a teraz vás oboznámim s ďalším postupom,“ podišiel k veľkej
tabuli stojacej bokom od stredu, ale tak aby na ňu bolo vidieť. Vytaseným
mečom odsunul platenú zásterku, ktorá zahaľovala tajnú mapu doteraz
skrývajúc svoj obsah, špičkou naznačil miesto, kde sa práve vojska
nachádzali, obrátil sa ku kráľovičovi, ten mu kladným pokynom hlavy
naznačil, že môže začať odkrývať jej tajomstvo.
„Páni rytieri, naše vojska s omeškaním jedného týždňa z dôvodu
nepriaznivých dažďov dosiahli hlavný bod základného tábora tu na poliach
pred spriateleným mestom Prešov pod pevnosť Šariš, z ktorého do dvoch
dnáí sme z pochodu plánovali obsadiť kráľovské mesto Košice. Vzhľadom
k tomu, že naše plány boli neprajníkmi kráľoviča Kazimíra predčasne
vyzradené kráľovi Matejovi, čo dokazuje pripravená obrana Košíc a silné
oddiely vojska sústredené v blízkosti mesta. Predpokladáme silu obrancov
mesta na tisíc vojakov, to by nebolo veľkou prekážkou, ale vojsko v jeho
blízkosti vedené Blažejom Maďarom podľa odhadu našich zvedov číta asi
tritisíc elitných vojakov v plnej zbroji a to by pre našu misiu bol
zbytočný masaker,“ z bočnej lavice vystúpil jeden z poľských
veliteľov.
„Páni a načo sme tu prišli?“ Položil si otázku a sám si na ňu
odpovedal, „no predsa bojovať a nie skrývať sa ako staré ropuchy,“
stanom to zrazu zašumelo, jedni pritakávali rytierovi, druhí vyčkávali čo
povie na opovržlivé zhanobenie jeho majestátu kráľovič.
Kazimír, ktorý mĺčky sledoval dohodnutý plán postupu predkladaný svojim
hlavným veliteľom, nečakane sa obrátil na bojachtivého rytiera, vyčítavo
sa mu pozrel do oči.
„Pán zo Sroczkowa asi nevie, že náš nástup na uhorský trón je
dohodnutý s najvyššími duchovnými tejto zeme v mene božom bez krvi
preliatia a po druhé nevie kto je to Blažej Maďar“. Rytier Ján Bialy zo
Sroczkowa, veliteľ ľahkej jazdy, schladený nečakanou výčitkou kráľoviča
na jeho bojového ducha sa urazene poobzeral okolo seba, medzi spriatelenými
rytiermi hľadal oporu a tá od nikoho neprichádzala, znovu sa pokúšal
chrániť svoju česť.
„Kto je to vlastne ten Blažej Maďar, že sa ho tak bojíme?“ Teraz už
s pokorou v hlase sa opýtal hlavného veliteľa rytiera Rzesovského, ktorý
bol pri slove, Bialy.
„Tu sa opýtaj pána Rozhanovského kto je to Blažej Maďar,“ a prstom
ukázal na rytiera pohodlne usalašeného v kresle, Rozhanovský sa nepokúšal
na výzvu reagovať, iba prikývol, mlčal a rečník pokračoval, „ten ho
pozná, bojovali spolu pod Matejovou zástavou, proti Turkovi pred troma rokmi
vo Veľkých Kostoľanoch rozprášili posledných bratríkov, na príkaz
kráľa Mateja ich vyše dve stovky aj s ich veliteľom Jánom Švehlom
chladnokrvne povešali, pred dvoma rokmi dobyli spolu Špilberk. Blažej je
krutý sedliak od pluhu, ktorý už tridsať rokov bojuje za toho, kto ho dobré
zaplatí a neberie zajatcov, kruto ich vraždí. Už pätnásť rokov verne
slúži Matejovi, ktorý ho pred rokom za jeho verné služby povýšil za
baróna a obdaril majetkami skonfiškovaných svojim nepriateľom,“
Rzeszovský si oblízol schnúce pery, „stačí ti to, aby si vedel s kým
mame na našej ceste dočinenia“.
„Páni myslím, že to pánovi zo Sroczkowa bude stačiť, aby sa pred
Maďarom so svojimi husármi mal na pozore, ozval sa piskľavým hlasom
kráľovič, „…a teraz k veci pane k veci…“.
„Páni, tak ešte raz, zvedovia hlásia, že cesta ku Košiciam je voľná,
Maďar, ktorý ma rozvinutý tábor východne od mesta sa podľa našich
zistení nebude zapájať do otvoreného boja, pokiaľ ho nevyprovokujeme. Dnes
vyrazíme rýchlym pochodom na juh, pred Košicami prenocujeme, hneď ráno
otočíme na západ, vyhneme sa mestu, prejdeme nízke lesnaté hory a rovinou
sa dostaneme k Ipľu, do desiatich dni dorazíme pod pevnosť Hatvan. Tam nás
budú čakať naši ostrihomskí a nitrianski spojenci vo vybudovanom postupovom
a dobre opevnenom poľnom tábore. V tábore si naši vojaci odpočinú,
užijú si predajných ženštín,“ rozrehotal sa rečník a pošuchal si
plášť poniže brucha, „tam vyčkáme na zásobovacie a obslužné voje a
odtiaľ je to dva dni pochodu pod Budín“.
„Priateľu, takže ty ideš v čele šíku a ja nakoniec,“ štuchol do
Rajmunda jeho bojový priateľ Mikuláš a dôverným poklepaním mu úprimne
bez kúska závisti poblahoželal k takej dôvere kráľoviča Kazimíra
k jeho bandelériu. „Myslím, že si lepšie nemohol vybrať, poznáš kraj,
poznáš protivníka, máš dobre vycvičených a disciplinovaných
vojakov.“
„Veď ani ty nemôžeš byť smutný, je to veľká česť byť v ochrane
šíku, máš dostatok proviantu, a keď sa delí korisť, si prvý,“
posmeľoval svojho priateľa.
„Počúvaj Mikuláš, …a kde sa ti stratil tvoj chránenec Jánus, už som
ho tu dávno nevidel, lebo sa ťa od začiatku držal ako by bol tvoj syn,
Mikuláš sa slastné usmial.
„Užíva si, manželské slasti, koťuha jeden, vieš dobré čo vyparatil,
keď bol u nás koncom zimy v Stropkove“, veď aj my sme boli mladí a
vášniví, pritakal mu Rajmund, Jánus chcel svoju nerozvážnosť odčiniť,
otec mu to odobril a dnes užíva plody manželského zväzku u nás
v Trebišove. Dohodli sme sa s jeho strýkom, že ho tam nejaký čas necháme
a po pôrode ho vyprevadíme do Gliwic, je to jediný syn jeho brata a tak ho
Zbigniew chce zachovať pri živote a táto neistá vojenská výprava mu to
nezaručí“.
„Máš pravdu nech si mladík užije, tak zbohom priateľ, večer zájdeme
v Rozhanovciach ochutnať moje víno, zakýval na rozlúčku Rajmund a obaja
odrajtovali k svojim vojakom.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter