Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Sprisahanci 11

Pokračovanie poviedky
Jánus stojaci v strede uhorských veliteľov drgol do Perínského a hlasno,
aby ho v tom hurhaji bolo počuť zvolal.
„Tak toto je náš kráľ, môj pane“, Mikuláš ustarostený sledujúc
tento preňho čudesný sprievod nadhodil priezor, aby ho bolo lepšie počuť
zakričal.
„Zdá sa mi, že je príliš mladý, aby viedol takú dôležitú dobyvačnú
vojenskú výpravu.
„Mladý je, ale vzdelaný, ma najlepších učiteľov, vo vojenskom umení
skúsený, skromný, na vojenských výpravách na rozdiel od svojich rytierov
spáva na prostej zemi medzi vojakmi, od malička vedený aj so svojim starším
bratom k tomu, že raz bude kráľom“, oponoval mu k jeho mladosti
odpoveďou Jánus. Mikuláš pozrel na Rajmunda, ten iba prikývol, ale do
rozhovoru sa nezapojil a tak sa obidvaja velitelia uspokojili, čo im
o kráľovičovi povedal Jánus. Kráľovičova suita pred nastúpenými
uhorskými bandeleriami zastala. Kráľovičov žiarivý palcát, ktorým
pozdravoval nastúpených, odrážajúc jas v slabom jesennom slnku oslovil
vítajúcich vojakov a ľubovianských mešťanov. „Sláva kráľovičovi
Kazimírovi,“ ozývalo sa z hrdiel vojakov a prizerajúcich.
„Aha, tam nám niekto dáva znamenie,“ keď Jánus postrehol dvihnutú ruku
jedného z vojakov z kráľovičovho sprievodu.
„Veď je to priateľ Lorenc Rymanovský“, vykríkol Mikuláš a dvihnutou
pravicou opätoval jeho pozdrav. Dav na znamenie jedného z jeho sprievodcov
zmĺkol, kráľovič spokojný s uvítaním ich krátko pozdravil. Kňaz
Dlugoš jeho spovedelník a duchovný pastier, ktorý sedel vedľa kráľoviča,
vojskám a ľuďom požehnal v mene Boha pána nášho, predniesol krátku
latinskú reč. Na znamenie vítajúceho grófa Šimona Novovestského,
miestodržiteľa starostov trinástich spišských miest patriacich pod poľskú
korunu, kráľovský sprievod sa pohol hore kamenistou cestou k hradu. Vtedy
z kráľovičovho sprievodu sa oddelili dvaja rytieri. Otočili svoje kone a
klusom cez lúku zamierili k uhorským pánom a ich vojakom. Jánus keď
zbadal, že od voja sa oddelili dvaja jazdci vyrazil im naproti, v polovičke
sa otočil a spolu rezkým cvalom prirajtovali k uhorským veliteľom.
Prichádzajúci muži sa zdvihnutím ruky zvítali, už ako starí známi,
ktorých spája spoločný osud. Keď sa kráľovská suita vzďaľovala
k hradu, k zoradisku začali prichádzať ľahko pestrofarebne odetí
kráľovskí jazdci so svojimi kapitánmi a zástavníkmi, začali zapĺňať po
odchádzajúcej kráľovskej suite vyprázdnený priestor muži stojaci
v jednom šíku, spozorneli.
„Toto je hlavná sila našej kráľovskej armády, stála rýchla ľahká
jazda s vytaseným mečom ohromoval Uhrov rytier Lorenc. „Tam tí páni za
nimi sú litovskí a švédski žoldnieri“.
„Oni sú zárukou nášho úspechu,“ snažiac sa doplniť svojho
spoločníka rytier Zbigniew z Lešna. Muži nehybne stáli, pozorovali valiace
sa davy.
Po jazde, keď nastupovali, bandeléria pešiakov so svojimi veliteľmi
naverbovaných zo všetkých poľských vojvodstiev, diskrétne zatiahol
Mikuláš oboch poľských rytierov stranou od svojich veliteľov.
„Páni, mám zlú správu,“ oslovil oboch Mikuláš. „Včera mi bol poslom
doručený list od manželky, ktorá je aj s celou rodinou a služobníctvom
pod ochranou môjho brata v trebišovskej pevnosti. Brat mi v jej liste
oznamuje, že pred týždňom sa sústredili pod pevnosťou jazdci
Hornouhorského kapitána Blažeja Maďara a vypytovali sa na mňa kde som.
Vyhrážali sa bratovi, keď zradím kráľa a pridám sa k vzbúrencom,
skonfiškujú rodové panstva, dobyjú Trebišov a zbúrajú ešte nedokončenú
pevnosť Stropkov.“ Lorenc sa skúmavo pozrel na Mikuláša, zdal sa mu
z tejto novej situácie, aj keď to nechcel prejaviť, celý ustráchaný.
„Kazimír o tom už je svojimi zvedmi na budinskom kráľovskom dvore
informovaný, že sprisahanie proti Matejovi je niekde z vášho okolia
prezradené. Vieme aj to, že kráľ Matej proti nám pripravuje obranu, ale
nemá šancu. Vojsko, ktoré narýchlo presunul od osmanských hraníc vojvoda
Čupor, nedosahuje ani polovičku našej sily,“ uisťoval Mikuláša rytier
Lorenc. Pri zmienke, že niekde od vás je sprisahanie odhalené, znovu otriaslo
Mikulášom, pozrel skúmavo na Lorenca, ale ten ďalej pokračoval
v presvedčovaní svojho spoločníka, že je všetko v podstate
v poriadku.
„O tri dni sa presunieme pod hrad Šariš. Tam sa k nám pridajú mestá a
niekoľkí zemplínski a šarišskí veľmoži. Takže, pán Mikuláš, žiadne
obavy. Do Kračúna sme hotoví a teraz poďme sa pozrieť na našich
strelcov,“ vyzval malú skupinku rytierov Lorenc.
Poslední pešiaci opúšťali lúku a odchádzali na svoje zoradište,
nastúpili strelci, tridsať ťažkých húfnic, ťahaných veľkými
štajerskými koňmi. To vzbudilo rešpekt všetkých. Nakoniec celý tento
sprievod ukončili vyše stovky ťažkých oplachovaných vojenských vozov,
ťahaných vypasenými a mocnými volmi, naložené výzbrojou, mŕtvym
proviantom s húfom obslužných vojakov, ich žien a odrastených deti
poháňajúcich stádo bučiacich kráv a mekotajúcich ovci. Všetci bez
rozdielu postavenia sa disciplinovane zoraďovali tak, ako prichádzali podľa
pokynov na organizáciu vyčlenených vojakov a vybraných miestnych mešťanov
do predom pripravených, veľkými drevenými kolíkmi označených priestorov
dočasného táboriska. Uprednostní boli rytieri, ťažkoodejci. Tí zaujali
najvýhodnejšie miesto, rovinaté miesto na ľavej strane po prúde riek.
Ťažkoodetí muži v plnej zbroji tak ako prichádzali nemotorne zoskakovali
z koní, ich sluhovia ich ukladali do pripravených skladacích poľných
kresiel aby sa mohli pohodlne po dlhej jazde vystrieť. Ľahko ozbrojení
zbrojnoši rozkladali pestrofarebné vojnové stany, sluhovia ohne. Ľahká
jazda a pechota sa začala sústreďovať na veľkej lúke na sútoku potoka a
rieky, kde už boli pripravené ohne a na nich veľké kotly v ktorých miestni
kuchári so ženami a mladými dievčatami pripravovali poživeň. Obrovská
kolóna obslužnej čeľade s ťažkými vozmi a živou lichvou prebrodila
rieku a utáborila sa na pravej strane pozdĺž rieky. Závoj skorej tmy našiel
všetkých na pripravených miestach, ohne, pomaly ako mačacie oči svietili
svojim pánom, vniesli do práve postaveného vojenského ležania život.
Hurhaj, rinčanie zbraní, erdžanie koní, bučanie volov, kráv a mečanie
ovci s prichádzajúcou nocou pomaly ustávalo a vojaci unavení dlhým
pochodom tejto jesennej chladnej noci v žiari vatier a v mene božom
usínali.
„Začína sa nám kaziť počasie,“ skonštatoval po ranných modlitbách
kráľovič Kazimír, len čo vyšiel v sprievode svojho spovedelníka Dlugoša
a svojich poľných veliteľov na rozmočené nádvorie Ľubovnianskej pevnosti.
Všetci sa pozreli na nebo, husté čierne mraky napité veľkými kropajami po
nočnom lejaku skutočne hrozili ďalším prídelom chladnej jesennej vody.
Doteraz slnečné jesenné počasie sa z hodiny na hodinu menilo a nič
nepripomínalo, že sa v najbližších dňoch zlepší, ale to neodradilo
kráľoviča od toho, čo už raz bolo rozohraté. Niekoľkodňové zdržanie
vojsk pod Ľubovňou a zdĺhavý presun v bahnitom teréne k Prešovu pod
Šariš nahral protivníkovi, ktorý o vojenských plánoch poľského
kráľoviča, ktorý si prišiel vydobyť svoju česť na vojnové pole, bol už
dobré informovaný.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter