Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Sprisahanci 10

Pokračovanie poviedky
Kráľovič Kazimír a jeho armáda
Zvedovia rytiera Jánusa posilnení bojovými druhmi z uhorskej strany
vracajúci sa hnednúcim údolím rieky Dunajca k ľubovnianskemu hradu,
prinášali pre vojakov a ich netrpezlivých veliteľov dobré správy.
Velitelia na koňoch, odetí do bojových brnení sa na seba spoza dvihnutého
priezoru usmiali, nastúpené vojsko, tušiac priaznivú správu, čakalo. Slova
sa ujal Rajmund, teraz už hlavný veliteľ oboch bandérii.
„Vojaci, kráľovič Kazimír, nový uhorský kráľ a náš pán, zajtra
prekročia staré hranice Uhorska a my ich budeme mať možnosť privítať,
bojovať za neho a jeho bohom požehnané právo na uhorský trón,“ mohutným
hlasom vyhlásil ostrieľaný vojak, rytier pred nastúpeným vojskom. Zborové
„sláva kráľovičovi Kazimírovi“ a rinčanie zbraní tasených na
počesť kráľoviča Kazimíra zahučalo celým podhradím a táborom.
„Tak zajtra začne naša moc stúpať,“ prebehlo mysľou oboch sprisahancov,
keď sa nastúpené vojsko začalo rozchádzať, prvý z tohto jasotu sa
spamätal Rajmund.
„Priateľ môj, už nič nám nebráni v ceste dosiahnuť po čom túžime,
teraz iba počkať na Kazimíra, spojiť sa s ostatnými a vyraziť na
Budín.“ Mikuláš v ťažkom brnení za pomoci zbrojnoša zoskočil
z koňa, mlčal, pri pohľade na rozchádzajúcich sa veselých vojakov bol
dojatý, „takú vojenskú výpravu, ktorá mi zmení život som ešte
nezažil,“ sucho poznamenal svoj dojem na práve končiacu ceremóniu, keď ho
niekto štuchol do boku.
„Pane, hľadá vás posol od vašej manželky z Trebišova,“ prerušil
Mikulášovo rozjímanie v kruhu veliteľov jeden z vojakov, ktorý mal
službu pred jeho stanom. Mikuláš sa prekvapene pozrel na vojaka v plnej
zbroji. Myklo ním, „nikoho som dnes nečakal,“ vojak vytušiac jeho obavu
z posolstva ho posmelil, naklonil sa k jeho uchu pod prilbicou. „Pane, je tu
váš dôverník Bartolomej, čaká vás vo vašom stane…,“ dôverne mu
pošepol vojak.
„Páni prepáčte, mám povinnosť, zrejme je to neodkladná záležitosť,
musím…,“ Rajmund jeho ospravedlnenie prijal s pochopením, „ale ty poď
so mnou“, kývol na rytiera, sediaceho na koni v strede oboch veľmožov, ten
ťarbavo zoskočil z koňa a obaja vyrazili k stanu.
„Bartolomej, priateľ môj, deje sa niečo, Alžbeta aj s deťmi je
v poriadku, a čo brat ako sa správa k mojej rodine?,“ skúmavo sa
Mikuláš spýtal posla sediaceho v kresle uprostred veľkého vojenského
stanu. Ten vstal, snažil sa dívať na pána, ubezpečiť ho, že všetko je
tak ako ma byť, ale očami plnej zloby zablúdil na obrnenca stojaceho za
ním.
„Myslím, môj pane, že nič vážne sa nedeje,“ stroho odbil pánovu
otázku. Bartolomej na znak, že je všetko v poriadku, pokýval hlavou a podal
mu zapečatený list. Mikuláš prv ako prezrel list posadil sa do
uprázdneného kresla uvoľňujúc si z hlavy prilbicu. V prvom momente len
čo zbadal Jánusa, postrehol kam mu jeho nenávistný pohľad zablúdil,
obrátil sa k poslovi.
„Poznáš ho?“ Priateľským hlasom sa ho spýtal Mikuláš, prstom ukázal
na svojho spoločníka, posol tiskajúc päste so zaťatými zubami
prikývol.
„Ja som to tušil, že keď sa zmienim v liste, ktorý som poslal rodine
o tom, že je tvoj przniteľ u nás na hrade s posolstvom od poľského
kráľoviča, tak pribehneš, aby si odčinil svoju potupu. Myslím, že som
odhadol dobre, aby sa ti odčinila tvoja krivda. „Bartolomej, ty nevieš to,
čo viem už ja a Jánus a tak som ti ho rytiera Gliwického priviedol tu a
hneď,“ ten inštinktívne siahol po meči, pred oboma mužmi sa rytiersky
vypol.
„Páni, veci sa majú tak, treba zahodiť nenávisť zo starej krivdy a
hľadieť do budúcnosti.“ Mikuláš si ich pohľadom oboch premeriaval,
skúmal ako budú na novú skutočnosť reagovať.
„Tak aby bolo hneď na začiatku jasné,“ pozrel na nepokojného
Bartolomeja, „Jánus chce obhájiť svoju rytiersku česť a zmyť tvoje
poníženie“.
„…a to už ako chce ten podliak moju hanbu odčiniť?“ prerušil svojho
pána Bartolomej. Mikuláš mu posunkom ruky naznačil, aby vyčkal čo mu chce
povedať.
„… a to tak, sobášom s tvojou dcérou Juditou, ktorú si odvedie do
rodných Gliwic na otcove panstvo, ty tupec jeden,“ rázne mu naznačil
Jánusov úmysel. Novou skutočnosťou prekvapený Bartolomej tušil, že ako
posol sa stretne v poli z Gliwickým a keď bude treba opráši svoje
vojenské umenie a hneď na mieste sa s ním vysporiada. Vedel aj to, že
Jánus sa v lete u jeho pána zaujímal o osud jeho Judity, ale že toto
stretnutie by malo takto dopadnúť ho ani vo sne nenapadlo. Bartolomej smelo
pozrel na rytiera Jánusa, ten opätoval jeho teraz už priateľskejší
pohľad, pokľakol pred svojho pána, vzal jeho obrnenú ruku a na znak vďaky
sa dotkol chladnej oceli.
„No…no…, to nemuselo byť,“ so smiechom pokarhal Bartolomeja jeho pán,
„radšej mi stiahni tie rukavice“, a nastrčil mu oba obrnené ruky. Dvaja
muži, jeden dedične urodzený, druhý bývalý vojak, vdovec otec dvoch
krásnych dcér, povestný turkobijec, teraz verný služobník Perínského
rodu, povýšený do zemianskeho stavu si svojho pána ani nevšimli, nechali ho
nech sa trápi so svojou zbrojou, odhodili pýchu jedného a poníženie
druhého a padli si do náručia ako rodní bratia a vyšli pred Mikulášov
stan.
„Pane,“ ozval sa Jánus, keď sa zmierení s budúcim svokrom vrátili do
stanu, „ja som rozhodnutý, s tvojim dovolením chcem riešiť veci hneď,
vyčkám do zajtra, dohodnem sa so svojim veliteľom, strýkom Zbygniewom,
ktorý dorazí s kráľovičom a na druhý deň vyrazím s Bartolomejom a
svojimi zvedmi cez Stropkov k Trebišovu na prieskum. Mám na to dva týždne,
aby som prijal sobáš a…,“ v tom sa ozval Mikuláš.
„…doručíš kapitánovi Hugolinovi a mojej Alžbete list, stráviš
svadobnú noc, vrátiš zvedov s novými správami pod Šariš a ty zostaneš
pri svojej ženuške, aby si jej láskou odčinil to, čo si jej svojou
hrubosťou spôsobil. Tvoj strýko Zbigniew ma už ubezpečil, že sa bez teba
obíde“.
„Páni a teraz sa rozumne dohodnite na podrobnostiach, ja sa odstrojím z tej
ťažoby, prečítam si list a potom vás oboch pozývam na riadnu
večeru.“
Vojsko, ktoré na druhý deň z rána prešlo brod rieky pod troma ozrutnými
skaliskami, začalo sa valiť po ceste tiahnucej sa údolím potoka a
organizovane hrnulo sa k Ľubovni. Dvaja muži odetí do vyleštenej rytierskej
zbroje v strede svojich veliteľov a zástavníkov stáli na čele dobré
vyzbrojených bandelérii, vítajúc prichádzajúcich vojakov. Bolo to
skutočné vojsko, ktoré pretromflo všetky očakávania uhorského veľmoža
Mikuláša z Perína. Bola to skutočná kráľovská armáda Kazimíra IV.
Jagelovského, mocného kráľa Poľska a Litvy, ktorú zveril do rúk mladého
ani nie štrnásť ročného syna kráľoviča Kazimíra. Na čele sprievodu pod
kráľovskými zástavami išiel výkvet Kazimírovej armády, poľskí,
litovskí, nemeckí veľmoži, ťažkoodetí rytieri, v strede týchto
elitných vojakov v kruhu svojej kráľovskej suity sa na koni odetom do
purpuru vypínal mladík, skôr ešte holobradý chlapec, ktorého posadili do
čela vojska, druhorodený syn poľského kráľa Kazimíra IV. Jagelovského,
mladý poľský kráľovič Kazimír.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter