Spomienky Aladára Šalatu

<p>Náš kachľový pec už nezohrieval dobre, bolo ho treba prestaviť, dať
nové šamotové tehly a v zime potom nebolo treba až toľko dreva. Pec
prišiel prestavať pád D. zo Stropkova. Pustil sa do rozoberania pôvodných
kachlí krásne opatrne ich ukladal, aby ich mohol použiť znova. Sedel som
celý deň pri ňom, obdivoval jeho šikovnosť, keď trebalo mu niečo podať,
bola to moja úloha.

<p>Čo bolo najzaujímavejšie, on si pri tom pospevoval. Striedali sa pesničky
ľudové, veselé i vážne, niekedy i náboženské. Prišiel rad i na tú
mariánsku: „O Mário matka naša o ty šidzembolestná.“ atď. Pritom
osekáva šamotové tehly, ktoré trebalo prispôsobiť. Neviem, či viac
pozornosti venoval spevu či oklepávaniu a zmenšovaniu šamotiek, keď naraz
kladivom, keď ráznejšie napriahol ruku, udrel sa rovno po prstoch v ktorých
držal tehlu. V ten moment sa jeho slovná zásoba pozostávajúca
z nábožných piesni zmenila na zúrivé preklínanie. Trvalo to chvíľu,
naraz sa spamätal a začal: „Ach panenko Mario nehnevaj še na men, že tak
kľajem, ale vidzela ši, že som mušel. Šak to bula taka bolejsc, že keby Ty
ši še tak uderila, može i ty by tak preklinala. Šak ešče nikda a to už
roky robim, som sebe po paľcoch tak neuderil. Ja ci ju išči raz tak šumne
zašpivam jak nikda doteraz.“ A spieval zas, len už nedržal kladivo, ale
ruku v studenej vode. S tým tretím odborníkom som sa nestretol u nás
v Dobrej, ale v Turianoch. Na toto stretnutie si spomeniem vždy, keď idem
autom okolo Turian a vidím tú prázdnu malú kaplnku na poli na pravej strane
cesty smerom do Stropkova. Bolo leto. Prázdniny som trávil sčasti
u babičky, dobre sa kúpalo v Ondave naproti Lomnému, tam prichádzali
prázdninoví hostia i z Lomného, na vrbách boli pribité udice pána
farára Čisárika. Lovil šťuky na obyčajné háčky zhotovené zohnutím
pripináčok. Lovcom bol úspešným aj keď nemal navijáky. Raz popoludní,
keď som bol u babičky, prišiel jeden pán a povedal babičke, že si
prišiel vziať tú sošku, čo je tam v tej minikaplnke a chce jej dať nový
šat tak ako si priala. Bol to keď si dobre pamätám pán S zo Stropkova.
Súhlasila, on si ju zobral a po niekoľkých dňoch, keď už vyschla, vrátil
sa s ňou do Turian. Bol som vtedy s babičkou doma a bol som prekvapený,
prečo ten pán, čo tu bol pred pár dňami, je teraz taký široký. Rozopol
kabát, vybral z neho čosi zabalené do plátna, opatrne dával plátno dole a
pomaly sa začala objavovať krásne zreštaurovaná socha. Babička bola
spokojná, bola opravdu s vkusom reštaurovaná. Zabalil ju znovu do plátna,
strčil pod kabát a pobral sa späť k minikaplnke, aby ju tam uložil. Vždy,
keď som išiel okolo, pozrel som sa na kaplnku, na príbytok upravenej sochy.
A spomenul si na babičku i na jej opateru sochy. Dnes sa vždy tam pozriem,
žiaľ ten priestor, kde stála, zdá sa mi prázdny. Celý prístrešok je
naklonený a pripomína len časy, kedy ktosi čo bol vďačný tomu svätému,
takto sa mu revanšoval. Možno skončil v nejakom bazári. Či je ešte tak
pekne reštaurovaný, ako to urobil stropkovský odborník, ťažko povedať.
MUDr. Aladár Šalata CSc.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter