Pripomíname si 67. výročie Tokajíckej tragédie

<h3>Tokajícka tragédia varuje

Tokajík je jednou z vyše 50 obcí na východnom Slovensku, ktoré zažili
počas II. svetovej vojny najväčšie zverstvá fašizmu. 19. november
1944 sa zapísal do histórie ako deň Tokajíckej tragédie. V sobotu
19. novembra 2011 uplynie 67 rokov od najstrašnejšej udalosti Tokajíka.
Fašistické besnenie sa vtedy počas smutne pamätnej krvavej nedele vyvŕšilo
popravou chlapov a následne vypálením obce.

<p>Výročie Tokajíckej tragédie je príležitosťou uctiť si pamiatku
popravených hrdinov a odsúdiť zločinecký režim, v réžii ktorého sa
odohrali najväčšie zverstvá proti ľudskosti.
Odkaz Tokajíka by v nás nemal vyvolávať iba úctu a vďaku osloboditeľom,
ale mal by nás nabádať aj k bdelosti a ostražitosti. Hovorí sa, že dejiny
sa opakujú. Najväčšou tragédiou by bolo, ak by sa odohrala repríza
ideológie, ktorá rozpútala besnenie II. svetovej vojny.
Nemusia to byť pochodujúce šíky v rovnakých uniformách a ich zbrane
nemusia byť namierené proti tým istým nepriateľom. Ideológia zla a
nenávisti môže síce zmeniť svoju vonkajšiu prezentáciu, no jej podstata
je stála a nemenná – intolerantná, rasistická, xenofóbna, antisemitská
a vyznačujúca sa populistickými nápadmi na riešenie zložitých
spoločenských otázok. Nedovoľme, aby Tokajícky pamätník zapadol prachom
histórie, ale pozdvihnime jeho odkaz v zmysle našej obozretnosti vo vzťahu
k extrémne pravicovým ideológiám, prejavom intolerancie a rasovej či inej
neznášanlivosti.
Je na mieste pripomenúť si udalosti, ktoré sa v Tokajíku odohrali pred
67 rokmi. Tokajík patril k 23 obciam, ktoré podporovali partizánsky oddiel
Čapajev potravinami, šatstvom, liekami, ale aj správami o pobyte Nemcov,
rozšírovaním protifašistických letákov a ilegálnej tlače. Povstalecký
odpor nadobúdal v tom čase masový charakter. Aj Tokajík sa zapájal do
akcií národnooslobodzovacieho hnutia, preto mu okupanti ukázali svoju
zlovôĺu a zverskosť vyvraždením chlapov a vypálením obce.
Noc z osemnásteho na devätnásteho novembra 1944 bola začiatkom krvavej
nedele Tokajíka. Ráno obkľúčilo obec vyše dvesto Nemcov, ktorí
vyhľadávali mužov, dávali im putá a zhromažďovali ich pri kostole
v Medvezovej záhrade. Dovolili im doniesť jedlo na tri dni a teplé
oblečenie. Predstierali, že zhromaždení idú kopať zákopy pre nemeckú
obranu. Hodinu pred poludním 34 chlapov presunuli k potoku Tokajec pod les
Podperelisok. Tu, v údolí potoka, veliteľ oberfeldwebel Kumann, ktorý ich
čakal s vyzbrojenou jednotkou, dal zastaviť. Prikázal jednému z vojakov,
aby prečítal z akéhosi papiera rozsudok. Bez akéhokoľvek súdneho
pojednávania prečítal zoradeným, nič netušiacim chlapom tento krvavý
rozsudok: „Za pomoc a podporu partizánom odsudzujú sa na trest smrti
zastrelením… Rozsudok bude vykonaný ihneď. Dr. Jozef Tiso.“
Čosi strašné a nepredstaviteľné. Po zaznení povelu na streľbu niektorí
začali utekať, ale vražedným guľkám neunikli. Padli hneď po prvých
krokoch. Zem nasiakla nevinnou krvou. Ostalo na nej ležať tridsaťštyri
mužov. Do tých, ktorí sa ešte hýbali, nacisti kopali a dobíjali streľbou
do hlavy.
Po odchode katov sa po niekoľkých minútach prebrali ťažko ranení Andrej
Stropkovský a Michal Medvedz, ktorý ležal pod mŕtvym telom svojho brata. Od
mŕtvych kamarátov zobrali chlieb a skrývali sa v lese v drevenej kolibe do
29. novembra 1944, keď Tokajík oslobodili vojaci 4. ukrajinského frontu
generála Petrova.
Na druhý deň po poprave fašisti podpálili Tokajík zo všetkých strán.
Ostal iba kostol a jedna chalúpka, do ktorej sa uchýlili ranení a len
zázrakom zachránení Stropkovský a Medvedz. Liečil ich sovietsky lekár.
12. decembra 1944 občania susedných Piskoroviec zakopali obete do
spoločného hrobu na mieste vraždy. Exhumácia zavraždených obetí sa
uskutočnila po návrate z evakuácie ich príbuzných. Tradičný pohreb sa
uskutočnil 4. apríla 1945 na miestnom cintoríne. Nad hrobmi čnie
pamätník, symbolizujúci návrat do vypálenej obce.
Hrôzostrašný osud poznačil 67 sirôt a 16 vdov na celý život. Po
tragédii spolu so starcami trpeli hladom a chorobami v pivniciach vypálených
domov. Pri živote ich držali iba obyvatelia susedných dedín. Na jar si
začali stavať chatrče z prútia, oblepené hlinou a pokryté slamou.
Po skončení vojny začal Tokajík vstávať z popola. Za pomoci štátu sa tu
počas dvojročného plánu vybudovalo 24 domov a ďalšie 4 obydlia.
Postavila sa nová škola, pošta, budova miestneho národného výboru a
ďalšie zariadenia. Do obce prišiel autobus, bol zavedený elektrický
prúd.
Obete tragédie žijú v srdciach ich potomkov. Na tokajíckom cintoríne spia
svoj večný spánok. Pamätník nad ich hrobmi „Návrat do vyvraždenej
obce“ ustavične pripomína nebezpečenstvo neľudskej ideológie a zároveň
symbolizuje návrat života na miesto, ktoré už nemalo ďalej existovať,
víťazstvo života nad smrťou, lásky a spravodlivosti nad zaslepenou
nenávisťou.
Pavel Gojdič

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter