Príbeh starý viac ako 50 rokov

<p>Bol som po štvrtom ročníku štúdia na Fakulte detského lekárstva
v Prahe. Bolo vybraných pár študentov, ktorí mali plniť úlohu
zdravotníkov v medzinárodných detských, u nás nazývaných „Pionierske
tábory“, kde spolu s našimi pioniermi z Čiech i Slovenska boli i deti
zo zahraničia,, najmä zo sociálne slabších rodín. Ja som bol určený do
pionierskeho tábora v Stražisku na Morave, v blízkosti Prostějova.

<p>Nebol to tábor, ale architektonicky prepychová vila, ktorá bola kedysi
majetkom bezdetnej rodiny majiteľov – manželského páru, prostějovských
odevných závodov. Oni ho pre tento účel ako bezdetný pár venovali deťom
zo sociálne slabších rodín. Za socializmu sa stal pionierskym táborom.
Prežil som tam päť týždňov s pioniermi z Čiech i Slovenska. Mal som
možnosť overiť to, čo viem po absolvovaní prvých skúšok z detského
lekárstva, nielen v starostlivosti o deti naše, ale i o deti z Rakúska.
Väčšina z nich boli siroty, ktorým rodičov popravili Nemci počas vojny,
ktoré žili v detských domovoch alebo v rodinách, ktoré si ich adoptovali.
Boli tam aj dve sestry, ktorým popravili obidvoch rodičov. Jedna bola
v jednej rodine, druhá v inej. Spolu mohli byť len počas prázdnin.
Staršia mala meno Tilla, mladšia Ulla. Štúdia som dokončil, umiestnenku som
dostal do Svidníka, kde som bol jediným pediatrom. Malé deti sme
hospitalizovali v Stropkove, kde bol vtedy primárom Dr. Beňo. VO Svidníku
som mal na starosti väčšie deti, ktoré mali vyčlenené postele v jednej
izbe na internom oddelení a o novorodencov, ktorých matky boli
hospitalizované v jednej izbe chirurgického oddelenia a komplikovanejšie
prípady sa hospitalizovali v Stropkove. Mojou hlavnou náplňou bola
ambulantná starostlivosť a vedenie detských poradní umiestnených po celých
častiach Svidníckeho okresu. Bolo to najviac dva roky po promócii, keď do
mojej ambulancie vošla matka, Rómka stredného veku s novorodencom, ktorého
porodila doma vo Vyšnom Orlíku. Tam žila menšia skupina Rómov a
v slušnejších podmienkach, ako v niektorých osadách roztrúsených po
celom okrese. Keď som zakladal zdravotnú kartu, pri jej vypisovaní som sa
opýtal matky, aké meno má dievča. „Ešte nijaké,“ znela odpoveď.
„Mám toľko dievčat, že ani neviem, aké meno mu mám dať.“ Vtedy som si
spomenul na mená tých dvoch Rakúšaniek a hovorím matke: „Ja som bol
s rakúskymi deťmi na prázdninách a tam boli také dve dievčatá
z Rakúska, jedna sa volala Ulla a tá druhá Tilla. Dajte jej jedno z nich.
Také meno nebude mať nikto nielen tu, ale možno v celom Československu.
„Oj, aké krásne mená. Lepšie sa nám páči to druhé, ta také jej
dáme.“ Prešlo pár týždňov a matka s dievčaťom prišla zas. Na moju
otázku, ako sa volá, smutne povedala: „Má inakšie meno, lebo také jej
nechceli zapísať, že nie je v zozname povolených mien.“ Povedala, aké
jej zapísali, ale dodala: „My ju aj tak len Tila abo Tilka budeme volať,
lebo také meno nebude mať nikto iný.“ Na ambulanciách pracovali iní
obvodní pediatri a ja som sa už o osude dievčenského mena neinformoval ani
sa s ním nestretol. Prešlo pár desiatok rokov, bol som už dôchodca
zastupujúci pediatra v Gaboltove. Na ambulanciu prišla matka s dieťaťom a
na zdravotnej karte som si všimol, že matka pochádza z Vyšného Orlíka.
Hneď som si spomenul na ten príbeh s menom a pýtam sa matky: „Býva vo
Vyšnom Orlíku nejaké dievča, ktoré volajú Tilla?“ Matka sa zamyslela a
hovorí: „Pán doktor, tam býva jedna taká, čo ju volajú Tilla alebo
Tilka, ale to nie je dievča, ale už staršia žena.“ Vtedy som sa zamyslel
nad rokmi, koľko ich od tej doby ubehlo. Pár desiatok, ani som tomu nechcel
veriť. Zo začínajúceho pediatra začínajúci dôchodca, ktorému
s vyslovením mena dediny sa pamäť vráti o desiatky rokov späť. Jedného
dňa som prechádzal autom cez Vyšný Orlík. Pri vstupe do dediny od
Bardejova, na ľavej strane cesty sú dve bytovky, v ktorých bývajú rómske
rodiny a kde by mala bývať aj spomínaná Tilla či Tilka. Zastavil som auto a
prišiel k skupine Rómov stojacich na dvore s otázkou, či býva alebo žije
tu nejaká žena, ktorá sa volá Tilka. „Oj, už nebýva, ona sa tu narodila,
aj tak sme ju volali, ale ona teraz žije v Stropkove.“ Verím, že ešte
žije, že jej mama jej vysvetlila, ako k tomu, ako ju volajú, došlo. Vraj ju
nevolajú Tilla, ale skrátene Tilka. Keď žije, tak ju pozdravujem ako jej
„krstný otec“ aj keď toho mena. Iného takého na Slovensku asi niet.
Aladár Šalata

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter