Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Poznávajme minulosť, krajšou bude budúcnosť

V spojení s obrodným procesom Rusínov v novovzniknutej Slovenskej
republike som si zaumienil zrekapitulovať do určitej miery ich životnú púť
v tesnej spolupráci so Slovákmi, v najdôležitejších sférach, zvlášť
na nive školstva. Vážení starší i mladší kolegovia – učitelia,
pozrime sa spätne, ako prebiehal rozvoj slovenského a zvlášť rusínskeho
školstva vo vzájomnosti (ťahaním za spoločný koniec) počínajúc
buržoázno-demokratickou revolúciou v rokoch 1848 – 1849 až do rozpadu
Rakúsko-Uhorska.

Ako je známe, naznačená cesta sa ukazovala v jednotlivých jej obdobiach
tŕnistou, ale i svetlo-jasnou, hlavne v druhej polovici XIX. a začiatkom XX.
storočia. V miernôsmych rokoch školy obidvoch národov nadobúdajú ľudový
charakter. Vtedajšia vláda chtiac-nechtiac pristupuje ku kompromisu a
povoľuje zriadenie ľudových škôl a začína s rozširovaním osvety,
kultúry. Pioniermi kultúrno-národnostného zlepšenia Slovákov sa stávajú
Ján Francisci (1822 – 1905), Štefan Moyses (1797 – 1869) a Karol
Kuzmány (1806 – 1866). U Rusínov dominuje tiež trojica: Adolf
Dobrjaňskij (1817 – 1901), Alexander Duchnovič (1803 – 1865) a Alexander
Pavlovič (1819 – 1900). Spomenuté osobnosti boli vysokovzdelané, politicky
aktívne, ba aj celému slovanskému svetu známe. Napríklad v petícii
prečítanej Hurbanom na Slovenskom zjazde v Prahe Dobrjaňskij vysunul
požiadavky Rusínov. Išlo o uznanie rusínskej národnosti v Maďarsku,
zavedenie materinského jazyka v školách a dať učiteľom práva, vrátane
materiálneho zabezpečenia. Spomenuté slovenské trio bojuje za zriadenie
Matice slovenskej vo Viedni i Pešti. Napokon Moyses je zvolený na prvom
valnom zhromaždení za jej predsedu. Slováci sa najviac zblížili s Adolfom
Dobrianskym, s ktorým si navzájom pomáhali. Takže na prvom matičnom
zhromaždení ho zvolili za člena výboru MS. I pre slovenské rusofilstvo
Dobriansky bol dôležitý. Dokonca Hurban mu venoval svoje Piesne i almanach
Tatran mu bol darovaný. Aj Ľudovít Štúr v Orle tatranskom uverejňoval
Nosákov cestopis z Podkarpatskej Rusi. Hoci peštiansky Hirlap ho
zastrašoval, odpovedal: „Teraz každý národ pod milostivou berlou vlády
rakúskej život svoj národný rozvíjať môže.“ Škoda, že Rusíni nemali
vtedy časopis, noviny svojho duchovného života. Dobriansky bol na strane
Štúrovej jazykovej reformy. Nachádza podporu od Duchnoviča, Pavloviča
i Popradova. Pomoc čaká od Matice i z Obščestva Vasilija Velykoho
v Užhorode. Bohužiaľ, že Dobrianskeho zaskočilo pozvanie Rakúšanmi
ruských vojsk od Mikuláša I. pre utlmenie revolúcie: presvedčil sa, že
títo slavianofilom nepomôžu. Významnú úlohu v tom čase zohráva
Alexander Duchnovič, ktorý o. i. robí archivára v Prešovskej biskupskej
kancelárii. Za „neposlušnosť“ biskup Tarkovič ho posiela za
administrátora do Beloveže. Odchádza ešte do Užhorodu za konzistoriálneho
notára Mukačevského biskupa. Tu študuje aj archívne materiály a využíva
knižnicu. V 1844 roku menovaný kanoníkom prešovského katedrálneho
chrámu, kde začína kultúrno-osvieteneckú, pedagogickú, literárnu a
vydavateľskú prácu. Duchnovič zriadil ponad 70 škôl, napísal a vytlačil
pre deti Knižicu čitaľnu dľa načinajuščich, napísanú azbukou
v materinskom jazyku, pre učiteľov Národnú pedagogiku, pre veriacich Chlieb
duše, almanach Pozdravlenije Rusínov, národné kalendáre, Mesiacoslovy,
divadelnú hru Dobroditeľ perevyšajet bohatstvo. V rokoch 1862 – 1865 o.
duchovný spolupracuje s Alexandrom Pavlovičom. Vtedy v obecných školách
deti sa učili prevažne cirkevným predmetom, materinský jazyk, aritmetiku
i zemepis a dejepis. Učebnice sa vydávali v Prešove, zvlášť Bukvar
(Šlabikár) – 1. vydanie 1847 r. Už aj v Učiteľskom seminári
dvojročnom všetky učebné predmety bežali v rusínskom jazyku. Alexander
Pavlovič v r. 1864 prichádza na faru vo vtedajšom Vyšnom Svidníku.
Pavlovič píše poézie Otečestvo (Vlasť), Čestnyj Rusnak z Makovyci
rozdumuje v Ameryci a množstvo básničiek odzrkadľujúcich život
vtedajšieho obyvateľstva na Mokovici. Mnohé jeho poézie sú zhudobnené,
napríklad Ako murovali bielu Makovicu. Začo si vyslúžil pomenovanie
Makovický solovej (slávik).
Koly murovali bilu Makovicu,
Honyly na paňske ubohu vdovicu.
Jednu nedileňku muža pochovala,
druhu nedileňku syna porodyla.
Na jedňij ručeňci synočka trymala
a z druhov ručeňkov kamiňa davala:
Murujte, muľare, bilu Makovycu,
nehoňte na pole ubohu vdovicu!
Plavaj, synu, plavaj po tychim ozeri,
ne zaznav ty otca, ne zaznaj matery.
Otca ty ne zaznav, bo ti ho Pan Boh vzav,
matery ne zaznaš, bo ťa utopyla.
Za čias bohosloveckých štúdií v Trnave zoznámil sa s mladými patriotmi,
ako Ján Palárik, Martin Hatala, kodifikátor slovenského pravopisu.
Ovplyvnila ho aj Sládkovičova Marína. Priatelil sa aj so slovenským
spisovateľom Jonášom Záborským. K plejáde Pavlovičových priateľov
patril aj slovenský poet Bohuš Nosak – Nezabudov, zberateľ šarišského
folklóru. Svoju pozemskú púť Alexander Pavlovič ukončil 25. decembra
1900 vo Svidníku, kde je pochovaný. Tam má zasvätený pomník od
akademického sochára Fraňa Hibalu, rodáka z Krajnej Poľany. Pomníček mu
stojí aj na miestnom cintoríne pre gréckokatolíckom chráme sv. Paraskevy vo
Svidníku a v interiéri je nainštalovaná pamätná tabuľa. V druhej
polovici XIX. storočia rozvoj škôl pokračuje. Národ si začal uvedomovať
svoju národnosť a potrebu škôl. Napríklad, Július Stavrovský –
Popradov (1850 – 1899) ako 6-ročný navštevuje ľudovú školu v Suline.
Vyučuje ho Vasiľ Sipko, ktorý v Bukovskom monastyre naučil sa za spevca
-.učiteľa. Ktorého úlohou bolo naučiť zverencov čítať, písať,
počítať, osvojiť základy náboženstva, biblickú históriu, cirkevnému
spevu a čítať Apostol. Po maturite (1868) študuje nejaký čas na
budapeštianskej univerzite, kde v 1874 r. absolvuje Centrálny seminár. Pre
nezhodu s mukačevským biskupom odišiel do Moskvy vyučovať na gymnáziu.
Netreba zabúdať, že v Habsburgskej monarchii (Uhorskej Rusi) v druhej
polovici XIX. storočia národnostné menšiny v čele s gréckokatolíckymi
kňazmi bojovali za svoju národnosť, kultúru i jazyk. Čiže vtedy
Stavrovský bol dejateľom kultúrno-národnostného obrodenia. Napísal
slavianofilské básne, ako Ku klebetníkom našim, Po návrate do vlasti,
Spiš. Zdôrazniť treba, že jeho prvým kňažským miestom bola Jarabina,
lenže o rok sa dostal do Prešova – do biskupskej kancelárie. Roku
1873 zásluhou Dobrianskeho odchádza za kňaza do Čertižného v blízkosti
Medzilaboriec. Dňa 27. marca 1899 zomiera na zápal pľúc. Pochovaný je
v Čertižnom, neďaleko od hrobu A. Dobrianskeho. Je prirodzeným javom, že
žijeme v prítomnosti. Lenže treba nám poznávať minulosť. A na nej
stavať budúcnosť humánnejšiu a mravnejšiu – obrazne povedané –
taký by to mal byť rámec skutočnej demokracie. Z toho vyplýva aj
všeobecne platný Komenského pedagogický princíp – každý žiačik
racionálnejšie i ľahším spôsobom zvládne komunikáciu v cudzom jazyku,
ak ovláda materinskú reč, ako jeho celoživotnú pútničku. Lebo iba v nej
myslí a sníva. Ale kde sme v prítomnosti?! Denno-denne počúvame otrepané
„vlastenecké klišé“ hejslováci aj v súvislosti s takzvaným
jazykovým zákonom v SR ako členom EÚ. Nebolo by rozumnejšie, aspoň pred
propagovanými parlamentnými voľbami, zadumať sa nad vytvorením takého
lingvistického zákona, aby deťúrence každej z 13 minorít začali od
septembra sa povinne vyučovať aspoň na I. stupni ZŠ materinský jazyk a
kultúru. Preto konajme rozumnejšie pred významným Dňom učiteľov.
Mgr. Ján Hríb

obrazek
Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter