Poviedka Františka Vašša medzi najlepšími na Slovensku

<p>Pekný úspech dosiahol na 16. ročníku literárnej súťaže Poviedka
2012 Stropkovčan František Vašš. Spomedzi viac ako dvesto poviedok sa jeho
dielo Špagáti zaradilo medzi desať najlepších. Rozhodla o tom porota
v zložení Radoslav Passia, Ivana Taranenková a Ivana Dobrakovová.
Zaujímavosťou aktuálneho ročníka je i fakt, že z desiatich
najúspešnejších autorov pochádza až sedem z východného Slovenska.

<p>Aj keď väčšina prihlásených textov bola zameraná na lásku, vzťahy a
ľúbostné zápletky, F. Vašš sa presadil poviedkou z obdobia tesne pred
pádom socialistického režimu v Československu. Približuje v nej niekoľko
dní zo života troch kamarátov vracajúcich sa z vojenskej služby.
„Vzťah k písaniu som mal stále. Moja mama bola dlhoročná
učiteľka, učila malých žiakov písať a čítať a niečo z toho sa
nalepilo aj na mňa. Už na vysokej škole som sa zúčastnil literárnej
súťaže Akademická Nitra, v ktorej som postúpil až do celoslovenského
finále. O Poviedke 2012 som sa dozvedel z internetu. Písal som o troch
priateľoch, ktorí sa vracajú z vojny a 1. októbra 1988 sa stretli na
stanici v Kysaku. Tak sa to vlastne začína. Je obdobie tesne pred nežnou
revolúciou. Ako to bývalo, trochu sa pripili, išli na vojenskú správu,
potom na OV KSS, na druhý deň hneď do práce…,“

v krátkosti priblížil hlavný motív svojho diela F. Vašš. Aj keď
jediným konkrétnym miestom spomenutým v poviedke je Kysak, čitateľovi bude
zrejmé, že dej sa odohráva v našom regióne. Autor však zdôrazňuje, že
v tomto prípade ide o vymyslený príbeh a akákoľvek podobnosť
s vystupujúcimi postavami či opisovanými udalosťami je takmer vylúčená.
„V tejto poviedke by sa asi ťažko niekto našiel, keďže celý
dej je vymyslený. Ale netajím, že pri niektorých myšlienkach som sa
inšpiroval vlastnými spomienkami,“
uviedol autor. A prečo sa
rozhodol zasadiť dej práve do obdobia pádu bývalého režimu? F. Vašša
motivoval majiteľ knižného vydavateľstva Koloman Bagala, podľa ktorého na
súčasnom knižnom trhu chýbajú práve diela z „revolučných“ rokov.
„Takisto ma inšpirovalo minuloročné stretnutie s Rasťom
Piškom, Jozefom Banášom a Gustávom Murínom, ktorí mali besedu
v stropkovskej knižnici. Rasťo napísal knihu Hačava, v ktorej opisuje
svoje spomienky z vojny. Rozprávali sme sa o tom a odporučil mi niečo
napísať. Svoje prvotiny som mu aj poslal, na čo mi odpovedal, že je to
dobré a mám pokračovať,“
vysvetlil F. Vašš. Poviedku
Špagáti napísal za dva dni, zvyšné tri mu zabralo korigovanie textu a
finálne úpravy. Záverečná pointa, bez ktorej by dej poviedky ostal
nedopovedaný, ho napadla nakoniec. Stropkovčan si zo súťaže priniesol aj
jeden zaujímavý postreh – stretli sa tam dve generácie autorov, pričom je
badateľné, že pre tvorbu kvalitnej poviedky je potrebné mať určité
životné skúsenosti. „Bola tam generácia rokov šesťdesiatych
a rokov osemdesiatych. Nechcem, aby to vyznelo vo vzťahu k mladším autorov
negatívne, to vôbec nie. Ale podľa môjho názoru, na hodnotné písanie
napríklad o období spred roka 1989 je potrebné mať niečo
odžité.“

Kvalitu prác F. Vašša ocenila okrem odbornej poroty aj literárna kritika
z radov vydavateľov. Dostal možnosť písať do prílohy denníka Pravda a
úspešný Stropkovčan má aj niekoľko ponúk na napísanie knihy.
„Rasťo Piško mi povedal jednu múdru myšlienku: Keď budeš
písať, určite na tom nezbohatneš. Ale máš jednu obrovskú výhodu –
môžeš písať, čo chceš. Aj to, na čo sa ťa nikdy nikto
neopýta.“
A aj v tom spočíva podľa F. Vašša čaro tvorby
spisovateľov.

F. Vašš: Špagáti I.

Uverejňujeme prvú časť poviedky, ktorá sa zaradila medzi desať
najlepších v aktuálnom ročníku súťaže Poviedka 2012. Na úvod
prinášame predstavenie autora v zborníku ocenených prác.
Narodil som sa v Stropkove v deň, keď padla prvá Medardova kvapka. Moja
mamka, dlhoročná učiteľka, učila žiačikov písať a čítať a ja som až
teraz zistil, že niečo z toho sa nalepilo aj na mňa. Mal som šťastie na
slovenčinárov a písanie slohových prác bolo moja obľúbená zábava.
Nenávidel som však rozbory literárnych diel a otázky typu „Čo tým chcel
autor povedať?“ vo mne vzbudzovali nie práve najpríjemnejšie pocity. Tak
som si vtedy zaumienil, že raz sa stanem maturitnou otázkou a budem písať
tak, aby neboli potrebné ďalšie otázky. Najprv som sa však venoval
folklóru, potom manželke a deťom a teraz som to skúsil. Toto bola prvá
kvapka, z ktorej zapršalo, a teraz chystám aj väčší literárny útvar,
taký o nás východniaroch v období zamatovej revolúcie, lebo mám pocit,
že aj keď od nej už uplynulo dosť rokov, nik sa výraznejšie do tejto témy
nepustil. Možno tam nájdete aj smiech cez slzy, ale aj taký bol a taký je
život.

Verím, že študenti maturanti nebudú nikomu musieť vysvetľovať, že
čo som to vlastne chcel…

Hotel Dukla vidno zďaleka. Pomenovanie hotela je len nad vchodom, ale na
streche doďaleka žiari veľký neónový nápis SLÁVA KSČ. Nejaká
technická sila v spolupráci s tajným záškodníkom a neprajníkom
komunistickej budúcnosti zariadili, že písmená S a Č prestali svietiť a
teraz zo strechy doďaleka žiari SLÁVA K. To sa stalo terčom posmeškov
takmer celého mesta a okolia. Samozrejme, s výnimkou (niektorých) súdruhov.
Pod nápisom SLÁVA K na prízemí je snack bar Espresso. Pri poslednom stole
sedia traja kamaráti špagáti. Práve sa vrátili z ročného pobytu
v kasárňach, traja podporučíci, dnes už v zálohe. Socializmus proti
imperialistom statočne ubránili a tešili sa domov. Stretli sa na prestupnej
stanici v Kysaku a ihneď sadli do staničného bufetu. Pôvodne si chceli dať
len rýchle pivo, ale v dobrej nálade, že po roku boja so zbraňou v ruke
proti úhlavným nepriateľom sú konečne doma, to otočili na niečo
ostrejšie. Medzistanicu mali v Prešove, kde im teta Lola, vraj bývalá
prostitútka, ponúkala kilo múky, dva nanuky a niečo do ruky, ale stihli len
po jednom poldecáku a ponáhľali sa domov. Po príchode do rodného mesta
chceli ísť domov a potom ohlásiť príchod na okresnej vojenskej správe, ale
SLÁVA K bola hneď pri stanici. A tak sedeli v snacku a pili, každý niečo
iné, Vasiľ moskovskú vodku, Vlado rezal slivovicu a Zdeno becherovku, lebo
bola najlacnejšia, len za 10,50 Kčs. Rozprávali sa, ale hlavne počúvali
Vlada. S čoraz ťažším jazykom rozprával o nadporučíkovi
Krásnoselskom, jeho manželke Čabajke, o Vernerovi Laubem a ďalších,
s ktorými prežil rok za kasárenským plotom. Čím viac bolo poldecákov,
tým menej bolo reči a viac smiechu. Vlado trochu menej pil, o to viac
hovoril. Nakoniec Vlado hovoril viac-menej už len sám sebe, komunikácia
spôsobom ja hovorím aj počúvam Vladovi vlastne aj vyhovovala, lebo Vasiľ
začal driemať a Zdeno už asi polhodinu skúmal nápojový lístok. Skupáň
Zdeno nakoniec vyskúmal, že becherovka je aj tak drahá. Matne si spomenul,
že v hoteli Bohemia na vojne pili niečo iné. Zavolal na čašníčku:
„Slečno, přineste nám vejcák za sedm
vočí!“

Tomuto žargónu čašníčka nerozumela, ani keď to Zdeno zopakoval aspoň
trikrát. A snažil sa hovoriť pomaly a zrozumiteľne, aj keď to v takomto
stave bola mimoriadna námaha. Nakoniec sa postavil do pozoru:
„Slečna čašníčka, prosíme si vaječný koňak za sedem
korún.“

„Joj, parobci, toto my tu nedržíme, to musíte ísť do
Brudňáka.“
Vladkovi sa zlomil hlas a snažil sa ju
presvedčiť: „Nataška, moja láska, pripomínaš mi Čabajku,
poď so mnou do skladu, ukážem ti, ako milujú dôstojníci Československej
ľudovej armády.“
Nataške sa fešný mladý inžinier Vlado
celkom pozdával. A v sklade mali starý gauč, ktorý keby vedel
rozprávať… Ale to, že ju prirovnal k čabajskej klobáse, ju nazlostilo.
„Okamžite vypadnite, lebo na vás zavolám príslušníkov
verejnej bezpečnosti!“
A navyše z magneťáka pustila
nejaké rusínske hity. Sviť misjačku z večera do rááána, bo spaňa
nemám… Rusnák šja zobudil, pid mostom v Bratislavi… a podobné pesničky
ozvučovali snack bar.
Bývalí špagáti ju chceli obmäkčiť. Na prosbu: „Nataška,
anjelik, prines nám ešte tri poldeci a sebe čokoládku,“

nereagovala. Potom počula také divné slová lampasák, deveťák, péveeska,
lietačka, Machove Lázně. Práve tie Machove Lázně už počula, keď tu
tiež nejakí pripití mládenci hovorili o akejsi base niekde na Slovanoch.
Rozmýšľala, kde sú asi tak Slovany, no pri slove čabajka začula opäť
smiech. Tá čabajka ju urážala.
„Ani keby ste mi kúpili celý snack, vám už nenalejem,
vypadnite!“

Vo Vladovi sa prebudila erotická túžba a skúsil Natašku ľapnúť po riťke
alebo aspoň pobozkať. „Príď zajtra, keď
vytriezvieš!“
Oborila sa naňho, dúfajúc, že fešák zajtra
naozaj príde.
Nateraz parobci, či mládenci, pochopili, že tam už nič nevypijú.
Zaplatili, Vlado s Vasiľom na polovicu, skupáň Zdeno náhle nemohol nájsť
peňaženku. Vyšli na čerstvý októbrový vzduch. Domov radšej nie, tak sa
spolu dohodli. Môžu ísť rovno na vojenskú správu a potom sa uvidí.
Cestou skupáň Zdeno náhle našiel peňaženku, tak mali chuť ešte zájsť
ešte do Brudňáka, lenže následne ho osvietila škótska abstinenčná
myšlienka, a preto jednoznačne vyhlásil: „Na okresnú vojenskú
správu by sme mali prísť ešte triezvi, nech si nikto nemyslí, že vojna
z nás urobila alkoholikov.“
Napodiv nik neprotestoval, tak sa
vybrali na OVS.
(pokračovanie
v budúcom vydaní)

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter