Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Pohreby v dejinách

Blíži sa „dušičkové“ obdobie, čas, kedy inak pokojné a tiché
miesta odpočinku našich drahých zosnulých ožijú kvetmi, svetlom sviec a
návštevami ľudí. Smrť je súčasťou ľudského jestvovania a nič nie je
takou presnou a prísnou historickou danosťou ako aj prognózou do budúcnosti,
ako práve ona.

Vnímanie smrti, vzťah k zosnulým a spôsoby pochovávania sú
dôležitým ukazovateľom vyspelosti ľudských spoločenstiev a ich vnímania
nadprirodzeného v dávnej minulosti aj v súčasnosti. Spôsob, akým ľudia
zaobchádzajú so svojimi zosnulými a ako vykonávajú samotný pohreb,
nazývame pohrebným rituálom. Mnohé z týchto rituálov dnes už
nedokážeme zrekonštruovať, ale zachované hmotné doklady nám dávajú
náznak odpovede na otázky života a smrti dávnych spoločenstiev. Navyše,
hrobové výbavy sú uzavretými celkami – súbormi predmetov z toho istého
časového úseku, čo je nesmierne dôležitým príspevkom pre datovanie
stupňov vývoja celých kultúr.
Pietne pochovávanie je známe už v staršej dobe kamennej. Svedčia o tom aj
nálezy zo slávnej lokality Šánidar v Iraku, v pohorí Zagros, kde sa
našlo 9 kostier neandrtálcov, starých 60 – 80 tis. rokov. Najstaršou
bola kostra muža vo veku 40 – 50 rokov, ktorý bol postihnutý radom
anomálií.m alebo čiastočne slepý. To, že i takto postihnutý ešte rad
rokov žil, dokazuje spolupatričnosť neandertálskej tlupy.
Vzácnosť hrobov v staršej dobe kamennej sa dá vysvetliť aj tým, že
pochovávanie do zeme, resp. zakrytie hlinou, nebolo celkom bežnou praktikou.
Asi iba občas a iba niektoré kosti sa ukladali do plytkých hrobov, kde sa
počas dlhých tisícročí len ťažko zachovali.
Iná situácia nastáva v mladšej dobe kamennej, kedy už poznáme celé
pohrebiská, pričom mnohé hroby sa nachádzajú tiež priamo na sídliskách.
Bohato vybavené hroby usadlých skupín obyvateľstva vypovedajú o úzkych
vzťahoch medzi svetom mŕtvych a živých. Väčšina mŕtvych tiel bola
pochovaná do zeme, ale v menšej miere sa vyskytuje i spopolnenie.
Najstaršie hroby na východnom Slovensku sú známe z okresov Michalovce,
Trebišov a Sabinov. Pochovaní jedinci obyčajne ležali v obdĺžnikových,
alebo oválnych jamách s hlavou na východnej strane. Posmrtný život im mala
spríjemniť výbava, zrejme tuhá a tekutá potrava uložená v 5 –
7 nádobách. Častým javom je posypávanie lebky, alebo panvy červeným
farbivom, ktoré symbolizuje krv, a tým aj život. S kultom zosnulých predkov
azda súvisí aj soška ženy nájdená na juhu Vranovského okresu (Sečovská
Polianka) a štylizované ľudské tváre znázornené na nádobách
v Šarišských Michaľanoch, ktoré niektorí bádatelia považujú za
portréty konkrétnych ľudí. Už v tomto období sa objavujú doklady
hierarchizácie spoločnosti, keď isté hroby na rozdiel od iných obsahujú
prepychovejšie predmety. Sociálne rozvrstvenie oveľa silnejšie cítiť
z hrobov neskorej doby kamennej. Na pohrebiskách vo Veľkých Raškovciach a
Tibave, ktoré sa nachádzali blízko osád, bolo pochovaných 40 –
50 jedincov. Počet nádob kolíše od 2 do 40, objavujú sa prvé kovy –
zlato a meď. V bulharskej Varne sa však napríklad našiel hrob, v ktorom
mal zosnulý vo výbave zlaté predmety v celkovej váhe 1,5 kg!
V stropkovskom regióne poznáme najstaršie hroby až zo sklonku doby kamennej
a počiatku doby bronzovej (koniec 3. a začiatok 2. tisícročia pred Kr.).
Sú nimi impozantné mohylové násypy budované nomádskym ľudom kultúry
východoslovenských mohýl. Ani jedna z mohýl z oblasti Stropkova a
Svidníka (Tokajík, Bžany, Šandal, Fijaš, Hrabovčík a ď.) nebola doteraz
skúmaná. Na základe výskumu z iných regiónov vieme, že v mohylách
môže byť tak celotelový ako aj žiarový pohreb. Vinou agresívnej pôdy sa
kostrové zvyšky spravidla zachovali iba vo veľmi malej miere. Hrobové
prídavky nie sú bohaté. Vyplýva to aj z toho, že pastiersky ľud mal
väčšinu predmetov dennej potreby z kože, kožušiny a dreva, čo sú
materiály, ktoré sa v zemi nedochovajú. Jednoznačné je, že posmrtnému
životu pripisovali ľudia neskorej doby kamennej a začiatku doby bronzovej
veľký význam. Bolo pre nich dôležité najmä výrazné označenie hrobov,
keďže vynaložili nemalé úsilie pri navršovaní mohyly. Táto činnosť
bola určite namáhavá a vyžadovala si aj istú spoločenskú organizáciu.
Musíme pripustiť, že nositelia kultúry východoslovenských mohýl dosiahli
naplnenie túžby po zachovaní pamiatky na ich život, pretože pri absencii
dokladov ich sídlisk (pravdepodobne to boli krátkotrvajúce sídliska
s prenosnými obydliami, ktoré nezanechali v zemi výraznejšie stopy), ich
hroby pretrvali v zalesnených terénoch severovýchodného Slovenska ako tzv.
východoslovenské pyramídy až do dnešných čias.
O pochovávaní v ďalších obdobiach si niečo povieme nabudúce.
PhDr. Mária Kotorová Jenčová, PhD.
Tripolitana – Kaštieľ Stropkov

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter