Písali sme pred dvadsiatimi rokmi

<h3>Vianočné spomienky otca Jozefa Cverčka

K čaru Vianoc patria aj spomienky: Spomienky na šťastlivé dni, ale aj na
dni ťažšie. K vianočnému Betlehemu patrí aj postava ustráchaného a
nerozumného Herodesa. Chcem spomenúť na troch Stropkovčanov. Otec Peter
Konkol pôsobil ako mladý rehoľný kňaz v Stropkove. Otec Prokopovič je
rodák z blízkych Vojtoviec a pisateľ tohto článku Otec Cverčko sa
pripútal od počiatku svojho kňazstva k Stropkovu. Pred tridsiatimi rokmi sme
pracovali všetci traja na stavbách v Ružomberku. Rovno z pracoviska nás
odviedli do väzenia do Banskej Bystrice na deň narodenín nášho sv. Alfonza
17. novembra 1961. Po dlhom a nezmyselnom vyšetrovaní určili súd na
8. december, to je sviatok Matky Božej Nepoškvrnenej. To bolo pre nás
radostným znamením, že Matka Božia bude s nami. Senát Krajského súdu
zložený z predsedu a dvoch sudcov z ľudu rozhodol: Peter Konkol, Jozef
Cverčko, Andrej Prokopovič a ešte ďalší dvaja Redemptoristi sú vinní,
že ako fanatickí prívrženci katolíckej cirkvi a Vatikánu a ako zjavní
odporcovia socializmu a marxisticko-leninskej vedeckej teórie, pokračovali
ilegálne v rehoľnom živote. Pod rúškom osláv menín sa stretávali a
čakali, že sa vrátia do kláštorov. Teda z nepriateľstva
k ľudovodemokratickému zriadeniu vykonávali podvratnú činnosť proti
štátnemu zriadeniu a spoločenskému poriadku republiky. Preto sa odsudzujú
k odňatiu slobody každý na 4 roky. Asi desať dní pred Vianocami nás
odviezli do Valdíc u Jičína v severných Čechách. Tu nádherná budova
kláštora a prekrásny barokový chrám boli už od dávna premenené na
najprísnejšiu väznicu. Tu nás rozdelili. Väčšinu nás zadelili na
oddelenie práci pri brúsení skla. Ja som sa dostal na samotky do cely číslo
50. Tu som sa stretol so skvelou spoločnosťou. Privítal ma Otec biskup Ján
Vojtašák, odsúdený ešte v roku 1950 – teraz už vyše 80-ročný.
Daroval mi hneď celé kilo cukru, vtedy vzácny dar. Druhý bol tiež
viacročný väzeň, Otec Ján Dokukil, český kňaz, básnik, ďalšími boli
Otec Skřívan z Českých Budějovíc a Otec Piečak z Oravy. S takýmto
spoločenstvom som prežíval svoje väzenské Vianoce. Spišský biskup Otec
Ján Vojtaššák bol vzorom všetkej cnosti. Predovšetkým vytrvalosti. Hoci
už mal za sebou životnú osemdesiatku, ostal pevný, vyrovnaný, vytrvalý a
trpezlivý. Bol pozorný k druhým, sám mimoriadne disciplinovaný aj voči
väzenským nadriadeným. Keď boli nástupy, vždy nastupoval prvý. Ráno
vstával ešte pred budíčkom, nastojačky sa modlil. Raz ho v noci oslovil
dozorca: „Deduško, prečo nespíte, veď je iba jedna hodina!“ Bol
otužilý a umŕtvený. Každý deň hoci len v malom lavoríku sa umýval
vyzlečený do pol pása. Po prvom ráne s ním som mu ustlal posteľ kým sa
umýval. Poďakoval mi, ale dodal: „To mi už viac nerobte! To si ja urobím
sám.“ Izbu sme museli každý deň pozametať a občas aj vydrhnúť. Ako
najmladšiemu mi hovorí Otec biskup: „Ja drhnúť nevládzem, preto vás
prosím, urobte to za mňa, ale ja za vás pozametám. A tak aj bolo. No Otec
biskup mal predovšetkým výbornú pamäť a vedel veľa latinských modlitieb
naspamäť, ba aj omšové texty. Preto v nedele a sviatky sme si mohli
pripomenúť liturgické texty a čítania. Mohli sme sa modliť pri práci.
Triedili sme po celý deň spínacie špendlíky aj s cenovkou na predávanie
pre obchody. Pri tom Otec biskup sa premodlieval zvlášť všetky litánie po
latinsky. Druhý spoločník vianočných sviatkov bol český kňaz Otec
Dokukil, vzor hlbokého ducha, bystrého úsudku, vnímavého ducha. Bol pri
smrti Otca biskupa Pavla Gojdiča a nádherne vedel vykresliť čistú svätú
dušu nášho Vladyku. Mal k nemu veľkú úctu. Aj tí ďalší dvaja boli
trpezliví tichí spoločníci. Vo väzení boli Vianoce duchovne krásne,
navonok sa nelíšili od každodenného väzenského poriadku. Snáď, že sme
dostali jabĺčko a trochu lepší obed. Ale naše duše sa práve tu cítili
bližšie pri betlehemských jasličkách. Naše spoločenstvo bolo nám
vzácnym spoločným darom. Nie všetci mali toto šťastie. Niektorí museli
byť zatvorení vo dne v noci so skutočnými zločincami. Vtedy blízko nás
na inej cele bol aj náš Otec biskup Vasiľ Hopko. Počiatkom marca nás
všetkých spoločne odsúdených presťahovali do iného väzenia na Mirov na
Morave. Aj na Mirove sme sa tešili z dobrého kňažského spoločenstva. Tu
sme v spoločnej veľkej pracovnej miestnosti skladali drevené dielce, a tak
vyrábali drevené metre pre remeselníkov. Prišiel mesiac máj a v roku
1962 bola daná aj väčšia amnestia pre politických väzňov a tak aj naša
skupina sa dostala na slobodu. Vo svetle vianočného stromčeka a vianočných
koľad táto spomienka je skutočne oblažujúcou, radostnou. Sláva na
výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.
(uverejnené 19. decembra 1991)

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter