Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Odkaz bývalého väzňa z koncentračného tábora Oswiecim

<p>Myslím, že ľudí,
ktorí opisovali, aké krásne boli ich výlety, tu už bolo mnoho. Krásne
zážitky, mnoho spomienok… Mám však pocit, že tento výlet bol aj
o niečom inom. Pred dvoma týždňami zorganizovala výlet do koncentračného
tábora v meste Oswiecim naša triedna učiteľka Mgr. V. Senajová. Všetci
sme sa nesmierne tešili, aké zážitky si odtiaľ prinesieme, ale nikto
z nás nečakal aké prekvapenie na nás číha.

<p>Stopy v nás zanechala už samotná prehliadka koncentračných táborov
Auschwitz a Birkenau, ktoré na nás pôsobili ako veľmi smutné, pesimistické
miesto na zamyslenie sa. Ten hrozný pocit prechádzania sa po miestach, kde
zahynuli státisíce ľudí. Nejednému z nás prešiel mráz po chrbte.
V koncentračnom tábore Birkenau prišlo spomínané nečakané prekvapenie.
K našej skupinke pristúpil pán a opýtal sa našej sprievodkyne, či by mu
pomohla prekladať. Ona sa pousmiala a prikývla. Podišiel k nám postarší
pán, vytiahol si rukáv a začal hovoriť. Všetci sme s nemým úžasom
pozerali na tetovanie na ruke. Boli to čísla, ktorými značkovali väzňov
len v koncentračnom tábore Auschwitz. So začiatkom jeho príbehu sa do
našich sŕdc a myslí vrážali stále hlbšie a hlbšie stopy. Stáli sme ako
prikovaní a s úctou a zamyslením sme doslova hltali každé jedno jeho
slovo. Rozpovedal nám hrozivý príbeh svojej mladosti. Do koncentračného
tábora sa dostal s celou svojou rodinou v 14-tich rokoch. Mal 7 ročného
brata, ktorého mu spolu s rodičmi zavraždili v plynovej komore. Pán
žijúci v USA, pôvodom Poliak, ako jediný z rodiny to hrozné peklo
prežil. Na prvý pohľad sympatický, veselý starší pán mal vo svojom
vnútri hlboké jazvy na duši. Ukázal nám miesto, kde bol jeho blok,
v ktorom býval spolu s ďalšími desiatkami väzňov. Na konci jeho
rozprávania sa neskončili stopy v našom vnútri. Tie neustále pokračujú a
spolu s nimi aj uvedomovanie a prehodnocovanie určitých hodnôt v našom
živote. Koľkokrát nadávame na podmienky v akých žijeme, na jedlo, v tom
horšom prípade sú terčom našich narážok priamo rodičia. Ale až teraz si
uvedomujeme, že máme geniálne podmienky pre život. Veď už len tá
predstava, že človek stratí všetkých blízkych a netuší, čo s ním bude
ďalej, je hrozná. Prežívaš zo dňa na deň bez vecí, ktoré teraz berieš
ako samozrejmosť a jediné čo cítiš, je zúfalstvo a neistota. Len
akékoľvek pomyslenie na takýto život nás zabolí. A aj keď prežiješ,
čo s tebou bude ďalej? Ale nielen o tom bol príbeh, ktorý nám tento pán
rozprával, bol o vnútornej sile. O sile, ktorú má každý z nás a spolu
s ňou aj určitú dávku vďaky za to, čo nám život dal. Až teraz si
mnohí z nás uvedomili, čo majú a že naozaj môžeme len za všetko
ďakovať a vážiť si to, čo máme… Chceli by sme sa predovšetkým
poďakovať pánovi, ktorého meno žiaľ nepoznáme za to, že bol ochotný
podeliť sa s nami o svoj strastiplný príbeh a tým nám aj pomohol
uvedomiť si, aký skvelý máme život. Taktiež veľké ďakujeme patrí aj p.
prof. Senajovej, ktorá nám tento výlet zorganizovala, p. prof. Kasardovej a
p. riad. Mikitovi za skvelý doprovod, ale v neposlednom rade našim rodičom,
že nám umožnili zúčastniť sa výletu a vlastne za všetko, čo pre nás
počas celého nášho života urobili a robia.
Nikola Kolesárová a Veronika Fabiánová

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter