NENÁPADNÍ HRDINOVIA (6. časť)

<h3>Na slobode

Brány tábora a aj väznice opustil v roku 1956. V ten deň prišiel ako
obyčajne z práce, počul však, ako ho vedúci tábora volal viactkrát do
svojej kancelárie. Nemyslel si, že to bude niečo dôležité, tak sa
v pokoji poumýval, najedol a potom sa rozhodol, že pôjde za vedúcim. Keď
otvoril dvere do kancelárie, vedúci mu, zjavne v dobrej nálade, povedal:
„želizňák, veď vy ani domov nechcete ísť!“, na čo mu poučený
predchádzajúcim sklamaním odvetil: „Ale pán vedúci, kde by som išiel,
veď som v base.“ Po tom, čo sa dozvedel radostnú správu, sa mal ísť
pripraviť a následne ho spolu s ďalšími asi pätnástimi väzňami zobrali
na miesto, kde sústreďovali väzňov, ktorí opúšťali tábor. Rozlúčil sa
aj so spoluväzňami, ktorí v tábore ešte zostali. Za ten čas sa spoznali
natoľko, že keď pán Eliáš opúšťal brány tábora, neudržali svoje
emócie a plakali.
„V minulosti sa viackrát snažil vybojovať si spravodlivosť, no
neúspešne. Zmieril sa s tým a dnes to už nerieši. Verí, že raz sa odmeny
dočká. Nie tej pozemskej, ale tam hore. Pretože ako hovorí, Božia sila mu
pomáhala prežiť aj ťažké časy a verí, že to tak bude aj naďalej.“
Po krátkom čakaní ich prepustili. Konečne sa dostal na slobodu, nasadol na
vlak a namieril si to rovno domov. Ako si spomína, do Ladomirovej prišiel len
v montérkach a pracovných topánkach, našťastie jeden väzeň, ktorý sa
tiež vracal domov do neďalekej obce Príkra, mu aspoň na ceste do Svidníka
požičal vetrovku, aby mu bolo teplejšie. Vo Svidníku sa rozišli a pán
želizňák pokračoval domov pešo. Nevadila mu ani zima, hlavne, že už bude
doma.
Keď ho manželka a deti uvideli prichádzať domov, veľmi sa potešili. Otec
je už doma z väzenia, už bude len lepšie. No ani doma ho nečakal
bezproblémový život. Stál pred neľahkou úlohou postaviť nový dom pre
svoju rodinu, s čím mu pomohol jeho nevlastný brat Michal. Nakoniec sa mu to
podarilo. Je pyšný sám na seba, že každú prácu, ktorú dostal, vykonával
svedomito. Usilovná práca a viera v Boha mu pomáhali prežiť.
Po príchode z väzenia nastúpil do práce, prijali ho na stavebný podnik,
kde pracoval ako majster. Aj keď si svojou prácou medzi ľuďmi získaval
rešpekt, mrzelo ho, že bol evidovaný ako bývalý väzeň, ktorý spáchal
trestný čin. V roku 1990 Krajský súd v Košiciach Eliáša želizňáka
rehabilitoval. Na živote pána želizňáka sa však toho veľa nezmenilo.
Temné obdobie jeho života bolo za ním, no rehabilitáciou naňho zo dňa na
deň nezabudol. Aj dnes cíti určitú krivdu, keďže niekoľko rokov strávil
vo väzení zbytočne, vzali mu majetok v tisícoch eur, no odškodnenia sa
dodnes nedočkal. V minulosti sa viackrát snažil vybojovať si
spravodlivosť, no neúspešne. Zmieril sa s tým a dnes to už nerieši.
Verí, že raz sa odmeny dočká. Nie tej pozemskej, ale tam hore. Pretože ako
hovorí, Božia sila mu pomáhala prežiť aj ťažké časy a verí, že to tak
bude aj naďalej.
-mš- -jk-

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter