Po príchode do Jáchymova sa mu naskytol zimomriavky vyvolávajúci pohľad
na tábor obohnaný drôtmi, kde každých päťdesiat metrov stála strážna
veža so strážnikom, ktorý mal povolenie strieľať pri úteku väzňov.
Vzdychol si a s odvahou vykročil na miesto, kde si nakoniec odpracoval
z prvotne troch až päť rokov.
<p>Pán želizňák vyfasoval väzenskú rovnošatu a jeden z dozorcov mu
vysvetlil, kde a ako bude pracovať. Pridelili ho na tábor číslo dvanásť.
Na druhý deň sfáral do hĺbky 900 metrov pod zemským povrchom. Spolu
s ostatnými väzňami tam mal vŕtať a ťažiť urán. Keď uvideli jeho
strach, dali mu do ruky motyku. Mal vykopávať prívody pre vodu. Pán
želizňák však spomína, že aj táto práca bola preňho veľmi stresujúca,
najmä, keď sa odstreľoval urán. Keď počul, že sa bude strieľať, hneď
vzal motyku a rozbehol sa skoro jeden kilometer smerom k východu zo šachty.
Aj tu sa však našli ako uvádza pán Eliáš ĽUDIA. Pomohol mu jeden lekár,
ktorého meno si už žiaľ nepamätá. Doktor mu vypísal papier, že má
problémy so srdcom, a preto má byť preradený na „ľahšie“ práce.
A tak ho asi po dvoch týždňoch strávených v šachte preložili na práce
na zemskom povrchu ako pomocného pracovníka. Spolu s dvomi chlapmi tam
vyrezávali zo smrečiny drevené stĺpy, ako im prikázali. Aj keď pracovali
v extrémnych podmienkach, v tuhých mrazoch, či hustom daždi a blate,
pánovi želizňákovi tam bolo lepšie ako v šachte. Ako hovorí, už sa
nebál, pretože videl nebo.
Čo sa týka ubytovania, spomína si, že na izbe boli ôsmi chlapi, posteľ mal
blízko dverí, a dozorca ho vymenoval za vedúceho izby. Ostatných nepoznal,
pretože spolu nepracovali na jednom mieste. Často svojim
„spolubývajúcim“ dohováral, aby boli poriadni, na tomto mieste mohol
uplatniť to, čo ho naučila vojenská služba. Získal si u nich rešpekt,
pochopili, že im nechcel nič zlého, len aby žili ako ľudia.
V Jáchymove pracovali na dve osemhodinové zmeny od rána až do večera. Keď
sa skončila pracovná doba, väzni mali kúsok voľného času aj pre seba.
Vtedy sa poprechádzali po dvore, najedli, poumývali, či odpočinuli si. Aj
keď podmienky väzňov v pracovných táboroch boli tvrdé, práca bola
vyčerpávajúca a nebezpečná, pre pána Eliáša to bolo oveľa lepšie ako v
“pevnom“ väzení, pretože sa mohol „voľnejšie“ pohybovať a
dozorcovia sa k nemu správali slušnejšie ako v predchádzajúcich
väzeniach.
Jedla v tábore nebolo dostatok, dostávali ho na ruku podľa toho, kto ako
pracoval. Väzni mohli byť v prvej, druhej alebo tretej triede. Pán
želizňák patril do prvej triedy, pretože mal výkon 130 percent. Dokonca si
pamätá, že raz dostal na schôdzi, kde bolo tridsať chlapov, od vedúcich za
svoj výkon kvalitnú maďarskú salámu, na ktorej si neskôr na izbe pri pive
pochutnali. Aj také maličkosti mu pomáhali nezlomiť sa.
Aj v Jáchymove, niekoľko sto kilometrov od domova sa stretol so svojimi
krajanmi, spomína si na jedného žandára, ktorý ho raz zavolal na vežu, aby
mu pomohol opraviť stoličku. So sekerkou v ruke a klincami v “kešeni“ sa
za ním pán Eliáš vybral. Neskôr zistil, že žandár pochádza z dedinky
Okrúhle neďaleko Svidníka. Niekoľkokrát mu tento krajan priniesol z domu
v taške pomastený chlieb, aby si mohol spolu s niekoľkými väzňami zjesť
niečo aj počas pracovnej doby.
Mesiace v Jáchymove pomaly ubiehali a pán želizňák sa po čase rozhodol
podať si žiadosť o podmienečné prepustenie. O kladnej odpovedi
nepochyboval, veď veliteľ mu v správe uviedol, že sa počas výkonu trestu
riadne choval, nebol disciplinárne trestaný, má dobrú pracovnú morálku,
normu plní na 114 percent. O to väčšie bolo jeho sklamanie, keď čítal
odpoveď, ktorou mu bola žiadosť zamietnutá. Podľa správy bol jeho postoj
k ľudovodemokratickému zriadeniu záporný, stýkal sa s odsúdenými,
ktorí sú reakčne zameraní a svojim pracovným výkonom vraj len zakrýval
svoje zmýšľanie. Doteraz vraj nepreukázal svoje polepšenie natoľko, aby
bolo možné ho prepustiť, čím nesplnil zákonné podmienky. Bolo to preňho
sklamanie, no neostávalo mu nič iné, len ostať aj naďalej žiť život
politického väzňa v Jáchymove.
-mš- -jk-
![]() |