Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

NENÁPADNÍ HRDINOVIA (4. časť)

<p>V nasledujúcich vydaniach Stropkovského Spektra uverejňujeme na
pokračovanie prácu autorov Mateja Štefánika a Juraja Kasardu, ktorá bola
úspešne prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu
Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra
2011 v Bratislave. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia
politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o. z.

<p>Cesta k Jáchymovu
28. novembra 1949 o ôsmej hodine otvoril predseda senátu hlavné
pojednávanie na Štátnom súde v Bratislave v trestnej veci „Eliáš
želizňák a spol.“. Okrem Eliáša želizňáka, Alexandra Kaščáka a
Jána Obrochtu boli v ten deň súdení aj vyššie spomínaní deviati ľudia,
ktorí figurovali v tomto procese. Dostali mierne tresty, niektorí z nich po
pár mesiacov za mrežami a ostatní boli spod obžaloby oslobodení.
Keď sa po prečítaní „protištátneho“ letáku pristúpilo k výpovedi,
všetci uviedli, že sa vinní necítia. Po neverejnej porade súdu predseda
vyhlásil rozsudok, podľa ktorého sú obžalovaní vinní z toho, že
poburovali ľudí proti republike a jej územnej celistvosti a preto odsudzuje:
Eliáša želizňáka na jeden rok väzenia ako trest hlavný, a k peňažnej
pokute 10 000,- Kčs ako trest vedľajší, Alexandra Kaščáka na šesť
mesiacov väzenia a pokutu 1500,- Kčs a Jána Obrochtu na osem mesiacov
väzenia a pokutu 1000,- Kčs. Peňažný trest je v prípade
nevymožiteľnosti potrebné premeniť u Eliáša želizňáka na dvadsať dní
odňatia slobody, u Alexandra Kaščáka na tri dni väzenia a u Jána
Obrochtu na dva dni väzenia. Súčasne oslobodzuje Eliáša želizňáka spod
obžaloby, že ukrýval banderovského veliteľa vo svojom dome. Súd
v trestnej činnosti nevidel naplnenú skutkovú podstatu zločinu velezrady a
ako poľahčujúcu okolnosť uznal, že ich rodiny sú nevinné, priťažujúce
okolností nezhliadol, a tak im vymeral tresty blízko najnižšej výmery.
Pojednávanie bolo ukončené o 14:40.
Následne sa však štátny prokurátor proti rozsudku odvolal. Odvolací súd,
ktorý sa konal 16. júna 1950 v Prahe, zrušil rozsudok Štátneho súdu
v Bratislave a uložil mu povinnosť znova konať a rozhodnúť.
Medzitým bol Eliáš želizňák prevezený 5. novembra 1949 do väznice
v Leopoldove, kde si odsedel trest až do konca. Aj keď mal byť prepustený
23. marca 1950, z väzenia sa dostal až 2. apríla, keď bol odovzdaný
stanici Zboru národnej bezpečnosti v Leopoldove. Hneď v ten deň bol podľa
§ 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 247/48 o táboroch nútenej práce
zaradený na dva roky do Tábora nútených prác (TNP) v Novákoch.
V Novákoch pobudol len dva mesiace, pretože už v júni mu bol v zmysle
nariadenia Povereníctva vnútra prerušený výkon zaradenia v TNP
s podmienkou, že bude po dobu troch rokov pracovať v Československých
stavebných závodoch (ČSSZ) v Bratislave. V Novákoch pracoval na stavbách
staníc a barakov pre žandárov v okolí mesta. Spomína si, že na stavbu raz
šla väčšia skupina väzňov v trojstupe, on išiel medzi prvými, keď sa
ho zrazu žandár opýtal, či nechce náhodou utiecť. Myslel si, že je to
provokácia, ale aj tak mu odpovedal, útek totiž vôbec nemal v pláne.
„Kdeby som utekal, dostal som niekoľko rokov, a tie si chcem čestne
odpracovať a potom ísť pekne domov, keďže ma tam čaká rodina.“
V Novákoch stretol pán želizňák okrem iných aj žandára z Krajnej
Poľany, z toho istého regiónu, odkiaľ pochádzal aj on.
Po čase potrebovali niekoľkých trestancov – tesárov do okolia Bratislavy
na stavbu tamojšej žandárskej stanice, a aj keď tesárčine veľmi
nerozumel, prihlásil sa tam. V bratislavskom závode strávil päť mesiacov.
Pracoval tam s drevom, spomína si, že ich vedúci bol ostrý a často sa
k nim správal s neúctou. Raz mu pán želizňák povedal, aby sa k nim
správal slušne, keďže aj napriek tomu, že sú trestanci, nie sú
menejcenní. Na jeho počudovanie nenasledoval žiadny trest, práve naopak,
situácia sa upokojila. V auguste 1951 sa z Bratislavy dostal na jeden mesiac
do Ladomirovej, kde bol nedostatok pracovných síl na miestnom jednotnom
roľníckom družstve (JRD). Tak mohol byť po čase aspoň chvíľu v domácom
prostredí blízko svojej rodiny. Z Bratislavy ho pridelili pracovať do
Třinca, kde pracoval až do druhého štátneho pojednávania, ktoré sa
uskutočnilo v októbri 1951.
18. júna 1951 sa na Štátnom súde v Bratislave uskutočnilo pojednávanie
po odvolacom súde v Prahe. Všetci traja vo svojej výpovedi uviedli, že na
všetkom, čo povedali, trvajú. Eliáš želizňák navyše uviedol, že po
prepustení z väzby prijal záväzok pracovať v TNP v Novákoch a v ČSSZ
v Bratislave, čo aj vykonáva. Alexander Kaščák povedal, že bol menovaný
za sudcu z ľudu na Okresom ľudovom súde v Giraltovciach a pracuje na JRD
v Štefurove. Ján Obrochta tiež uviedol, že pracuje na JRD a že je vedúcim
roľníckeho krúžku v Štefurove. Vtedy na návrh zástupcu štátnej
prokuratúry a obhajcu obžalovaných predseda senátu pojednávanie odročil.
Zástupca štátnej prokuratúry však naďalej trval na obžalobe. Pri
následnom vypovedaní Eliáš želizňák k svojej doterajšej výpovedi
dodal: „Nikdy som nemal žiadne protištátne úmysly a nevedel som, že
protištátna činnosť sa dá vykonávať na papieri.“
Rozsudok Štátneho súdu v Bratislave
Po následnej 45 minútovej porade predseda vyhlásil rozsudok: „Obžalovaní
sú vinní, že sa v roku 1948 a 1949 spolčili, aby odtrhli časť územia
od republiky a zničili jej ľudovodemokratické zriadenie, spoločenskú a
hospodársku sústavu, zaručené ústavou, čím spáchali zločin velezrady
podľa § 1 ods. 1 písm. b, c ods. 2 zákona č. 231/48. Preto odsudzuje
Eliáša želizňáka na tri roky odňatia slobody a peňažnú pokutu 5000,-
Kčs, Alexandra Kaščáka na dva roky odňatia slobody a pokutu 1500,- Kčs a
Jána Obrochtu tiež na dva roky väzenia a peňažnú pokutu 1000,- Kčs.
Peňažný trest je v prípade nevymožiteľnosti potrebné premeniť
u obžalovaného želizňáka na desať dní väzenia, u obžalovaného
Kaščáka na tri dni väzenia a u obžalovaného Obrochtu na dva dni väzenia.
Okrem toho sa u obžalovaného Eliáša želizňáka vyslovuje konfiškácia
celého majetku a u Alexandra Kaščáka a Jána Obrochtu konfiškácia
polovice majetku. Obvinení strácajú na tri roky čestné práva občianske a
do väzby sa im započítava celé obdobie doteraz strávené vo väzbe.
Podmienečné odsúdenie je u všetkých troch obžalovaných vylúčené.“
Na návrh štátneho prokurátora bola hneď po pojednávaní uvalená na
Eliáša želizňáka väzba. V bratislavskej väznici pobudol do 2. novembra
1951, kedy ho opäť previezli do Leopoldova. Aj proti tomuto rozsudku podala
prokuratúra odvolanie, pretože súd podľa nej zle posúdil poľahčujúce a
priťažujúce okolnosti. Navrhla trest zvýšiť, no neskôr odvolanie
stiahla.
Najstaršia dcéra Ľubica si spomína, že po druhom hlavnom pojednávaní bol
jej otcovi skonfiškovaný celý majetok. Spomína ako prišli policajti k nim
domov a skoro všetko im zhabali. V prospech štátu prepadol celý majetok,
obchod, aj automobil. Dokonca im chceli zobrať aj paplóny na spanie, no mama
ich nakoniec uprosila. Neskôr však mala rodina s políciou ešte do činenia,
viackrát ich doma navštívili a mamu aj vypočúvali.
Po niekoľkých dňoch strávených v Leopoldove previezli 8. novembra
1951 pána želizňáka do väznice v Ostrove pri Karlových Varoch. Dostal sa
tak na miesto, kde sa odsúdení okrem iného využívali aj ako lacná
pracovná sila v neďalekých Jáchymovských baniach. Dovtedy bol “len“
politickým väzňom, no teraz bude jedným z tých, ktorí si prešli
“Jáchymovským peklom“.
-mš- -jk-

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter