NENÁPADNÍ HRDINOVIA (4. časť)

<p>V nasledujúcich vydaniach Stropkovského Spektra uverejňujeme na
pokračovanie prácu autorov Mateja Štefánika a Juraja Kasardu, ktorá bola
úspešne prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu
Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra
2011 v Bratislave. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia
politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o. z.

<p>Cesta k Jáchymovu
28. novembra 1949 o ôsmej hodine otvoril predseda senátu hlavné
pojednávanie na Štátnom súde v Bratislave v trestnej veci „Eliáš
želizňák a spol.“. Okrem Eliáša želizňáka, Alexandra Kaščáka a
Jána Obrochtu boli v ten deň súdení aj vyššie spomínaní deviati ľudia,
ktorí figurovali v tomto procese. Dostali mierne tresty, niektorí z nich po
pár mesiacov za mrežami a ostatní boli spod obžaloby oslobodení.
Keď sa po prečítaní „protištátneho“ letáku pristúpilo k výpovedi,
všetci uviedli, že sa vinní necítia. Po neverejnej porade súdu predseda
vyhlásil rozsudok, podľa ktorého sú obžalovaní vinní z toho, že
poburovali ľudí proti republike a jej územnej celistvosti a preto odsudzuje:
Eliáša želizňáka na jeden rok väzenia ako trest hlavný, a k peňažnej
pokute 10 000,- Kčs ako trest vedľajší, Alexandra Kaščáka na šesť
mesiacov väzenia a pokutu 1500,- Kčs a Jána Obrochtu na osem mesiacov
väzenia a pokutu 1000,- Kčs. Peňažný trest je v prípade
nevymožiteľnosti potrebné premeniť u Eliáša želizňáka na dvadsať dní
odňatia slobody, u Alexandra Kaščáka na tri dni väzenia a u Jána
Obrochtu na dva dni väzenia. Súčasne oslobodzuje Eliáša želizňáka spod
obžaloby, že ukrýval banderovského veliteľa vo svojom dome. Súd
v trestnej činnosti nevidel naplnenú skutkovú podstatu zločinu velezrady a
ako poľahčujúcu okolnosť uznal, že ich rodiny sú nevinné, priťažujúce
okolností nezhliadol, a tak im vymeral tresty blízko najnižšej výmery.
Pojednávanie bolo ukončené o 14:40.
Následne sa však štátny prokurátor proti rozsudku odvolal. Odvolací súd,
ktorý sa konal 16. júna 1950 v Prahe, zrušil rozsudok Štátneho súdu
v Bratislave a uložil mu povinnosť znova konať a rozhodnúť.
Medzitým bol Eliáš želizňák prevezený 5. novembra 1949 do väznice
v Leopoldove, kde si odsedel trest až do konca. Aj keď mal byť prepustený
23. marca 1950, z väzenia sa dostal až 2. apríla, keď bol odovzdaný
stanici Zboru národnej bezpečnosti v Leopoldove. Hneď v ten deň bol podľa
§ 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 247/48 o táboroch nútenej práce
zaradený na dva roky do Tábora nútených prác (TNP) v Novákoch.
V Novákoch pobudol len dva mesiace, pretože už v júni mu bol v zmysle
nariadenia Povereníctva vnútra prerušený výkon zaradenia v TNP
s podmienkou, že bude po dobu troch rokov pracovať v Československých
stavebných závodoch (ČSSZ) v Bratislave. V Novákoch pracoval na stavbách
staníc a barakov pre žandárov v okolí mesta. Spomína si, že na stavbu raz
šla väčšia skupina väzňov v trojstupe, on išiel medzi prvými, keď sa
ho zrazu žandár opýtal, či nechce náhodou utiecť. Myslel si, že je to
provokácia, ale aj tak mu odpovedal, útek totiž vôbec nemal v pláne.
„Kdeby som utekal, dostal som niekoľko rokov, a tie si chcem čestne
odpracovať a potom ísť pekne domov, keďže ma tam čaká rodina.“
V Novákoch stretol pán želizňák okrem iných aj žandára z Krajnej
Poľany, z toho istého regiónu, odkiaľ pochádzal aj on.
Po čase potrebovali niekoľkých trestancov – tesárov do okolia Bratislavy
na stavbu tamojšej žandárskej stanice, a aj keď tesárčine veľmi
nerozumel, prihlásil sa tam. V bratislavskom závode strávil päť mesiacov.
Pracoval tam s drevom, spomína si, že ich vedúci bol ostrý a často sa
k nim správal s neúctou. Raz mu pán želizňák povedal, aby sa k nim
správal slušne, keďže aj napriek tomu, že sú trestanci, nie sú
menejcenní. Na jeho počudovanie nenasledoval žiadny trest, práve naopak,
situácia sa upokojila. V auguste 1951 sa z Bratislavy dostal na jeden mesiac
do Ladomirovej, kde bol nedostatok pracovných síl na miestnom jednotnom
roľníckom družstve (JRD). Tak mohol byť po čase aspoň chvíľu v domácom
prostredí blízko svojej rodiny. Z Bratislavy ho pridelili pracovať do
Třinca, kde pracoval až do druhého štátneho pojednávania, ktoré sa
uskutočnilo v októbri 1951.
18. júna 1951 sa na Štátnom súde v Bratislave uskutočnilo pojednávanie
po odvolacom súde v Prahe. Všetci traja vo svojej výpovedi uviedli, že na
všetkom, čo povedali, trvajú. Eliáš želizňák navyše uviedol, že po
prepustení z väzby prijal záväzok pracovať v TNP v Novákoch a v ČSSZ
v Bratislave, čo aj vykonáva. Alexander Kaščák povedal, že bol menovaný
za sudcu z ľudu na Okresom ľudovom súde v Giraltovciach a pracuje na JRD
v Štefurove. Ján Obrochta tiež uviedol, že pracuje na JRD a že je vedúcim
roľníckeho krúžku v Štefurove. Vtedy na návrh zástupcu štátnej
prokuratúry a obhajcu obžalovaných predseda senátu pojednávanie odročil.
Zástupca štátnej prokuratúry však naďalej trval na obžalobe. Pri
následnom vypovedaní Eliáš želizňák k svojej doterajšej výpovedi
dodal: „Nikdy som nemal žiadne protištátne úmysly a nevedel som, že
protištátna činnosť sa dá vykonávať na papieri.“
Rozsudok Štátneho súdu v Bratislave
Po následnej 45 minútovej porade predseda vyhlásil rozsudok: „Obžalovaní
sú vinní, že sa v roku 1948 a 1949 spolčili, aby odtrhli časť územia
od republiky a zničili jej ľudovodemokratické zriadenie, spoločenskú a
hospodársku sústavu, zaručené ústavou, čím spáchali zločin velezrady
podľa § 1 ods. 1 písm. b, c ods. 2 zákona č. 231/48. Preto odsudzuje
Eliáša želizňáka na tri roky odňatia slobody a peňažnú pokutu 5000,-
Kčs, Alexandra Kaščáka na dva roky odňatia slobody a pokutu 1500,- Kčs a
Jána Obrochtu tiež na dva roky väzenia a peňažnú pokutu 1000,- Kčs.
Peňažný trest je v prípade nevymožiteľnosti potrebné premeniť
u obžalovaného želizňáka na desať dní väzenia, u obžalovaného
Kaščáka na tri dni väzenia a u obžalovaného Obrochtu na dva dni väzenia.
Okrem toho sa u obžalovaného Eliáša želizňáka vyslovuje konfiškácia
celého majetku a u Alexandra Kaščáka a Jána Obrochtu konfiškácia
polovice majetku. Obvinení strácajú na tri roky čestné práva občianske a
do väzby sa im započítava celé obdobie doteraz strávené vo väzbe.
Podmienečné odsúdenie je u všetkých troch obžalovaných vylúčené.“
Na návrh štátneho prokurátora bola hneď po pojednávaní uvalená na
Eliáša želizňáka väzba. V bratislavskej väznici pobudol do 2. novembra
1951, kedy ho opäť previezli do Leopoldova. Aj proti tomuto rozsudku podala
prokuratúra odvolanie, pretože súd podľa nej zle posúdil poľahčujúce a
priťažujúce okolnosti. Navrhla trest zvýšiť, no neskôr odvolanie
stiahla.
Najstaršia dcéra Ľubica si spomína, že po druhom hlavnom pojednávaní bol
jej otcovi skonfiškovaný celý majetok. Spomína ako prišli policajti k nim
domov a skoro všetko im zhabali. V prospech štátu prepadol celý majetok,
obchod, aj automobil. Dokonca im chceli zobrať aj paplóny na spanie, no mama
ich nakoniec uprosila. Neskôr však mala rodina s políciou ešte do činenia,
viackrát ich doma navštívili a mamu aj vypočúvali.
Po niekoľkých dňoch strávených v Leopoldove previezli 8. novembra
1951 pána želizňáka do väznice v Ostrove pri Karlových Varoch. Dostal sa
tak na miesto, kde sa odsúdení okrem iného využívali aj ako lacná
pracovná sila v neďalekých Jáchymovských baniach. Dovtedy bol “len“
politickým väzňom, no teraz bude jedným z tých, ktorí si prešli
“Jáchymovským peklom“.
-mš- -jk-

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter