NENÁPADNÍ HRDINOVIA (3. časť)

<p>V nasledujúcich vydaniach Stropkovského Spektra uverejňujeme na
pokračovanie prácu autorov Mateja Štefánika a Juraja Kasardu, ktorá bola
úspešne prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu
Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra
2011 v Bratislave. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia
politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o. z.

<p>Krvavé väzenie
Na Prešov a Giraltovce si pán želizňák spomína ako na dve najhoršie
miesta svojho života. Mučenie, týranie a ponižovanie tam bolo na dennom
poriadku. Raz ho zviazali, inokedy bili krivuľou po chrbte, strkali mu drôty
pod podošvu topánok, donútili ho dokonca stáť na jednej nohe a súčasne
druhú mať za krkom, a to len preto, aby sa priznal. Mal sa priznať
k niečomu, čo nikdy neurobil. Sám netušil, čo od neho chcú počuť.
Mnohokrát si pri výsluchoch myslel, že nadišla jeho posledná chvíľa.
Pamätá si, ako ho raz obkolesili dvadsiati muži, on sám bol v strede a
každý proti nemu niečo vyťahoval. Vtedy už neudržal svoje nervy a priamo
im odvetil: „Tak, ako Krista mučili na kríži, tak aj vy mňa mučíte
nadarmo, lebo ja som nič zlé neurobil.“ Rozhodol, že si najme skupinu
advokátov – svojich kamarátov, jedného hlavného a dvoch pomocných. Na
jednom výsluchu dostal od vyšetrovateľa také zaucho, že nepočul dva
týždne. Ako na potvoru, práve vtedy dostal povolenie hovoriť so svojim
advokátom. Rozumel mu len tak, že advokát rozprával veľmi pomaly a on mu
odčítaval z pier.
Korešpondenciu do väznice nedostával, písať ju už vôbec nemohol. Aj
návštevy rodinných príslušníkov boli sporadické. Na každú návštevu
potrebovali povolenie od sudcu. No ani to im nezabránilo, aby šli aspoň raz
za čas pozrieť svojho milovaného otca. Najstaršia dcéra si pamätá na
jeden deň, keď boli spolu s matkou navštíviť otca v Prešove. Vynára sa
jej nádvorie väznice a dlhé schody, ktoré viedli k celám. Keď uvidela
svojho otca, bol taký opuchnutý, že ho ani nespoznala. Spoza zamrežovaného
väzenského okna im najprv niečo rozprával neznámy muž, no oni až po
chvíli zistili, že je to ich otec. Potom sa s ním na chvíľu stretli.
Vynaliezavosť vyšetrovateľov nemala žiadne hranice. Pán Eliáš si
spomína, ako ho raz poslali na jednu alebo dve noci domov k rodine. Dlho
nevedel prečo, potom si uvedomil, že to bol len ďalší krok, ako ho
zlomiť.
Dni vo väzení mu ubiehali pomaly. Na cele, kde bol celý čas sám, nemal čo
robiť. Tých päť mesiacov žil v neustálom strachu, každú chvíľu ho
mohli odsúdiť aj na trest smrti. Túto jeho obavu mu čiastočne vyvrátil
hlavný vyšetrovateľ, ktorý ho pri jednom rozhovore aspoň posmelil slovami:
„Nebojte sa, oni vás neobesia.“ Aj jeho advokát sa ho snažil čo
najšikovnejšie odtiaľ dostať. Nič však nemohol urobiť bez jeho podpisu.
Tak raz, keď k nemu prišiel na celu, doniesol mu čistý papier, ktorý pán
želizňák podpísal, pretože advokát mu vysvetlil, že musí napísať
správu, ktorá bez jeho podpisu nebude platná. Až neskôr zistil, že urobil
veľkú chybu, no v návale zúfalstva, nervov a emócií si to neuvedomil.
Keď s podpísaným papierom odchádzal advokát z väznice, v kancelárii mu
ho vzali a neskôr si tam vyšetrovatelia dopísali vymyslené veci, ktoré im
sedeli. Následne mu Okresný súd v Prešove pretlmočil rozhodnutie
Okresného súdu vo Svidníku, že proti nemu, Kaščákovi a Obrochtovi je
stanovené prípravné vyšetrovanie a preto im súd nariadil vyšetrovaciu
väzbu. Boli podozriví z poburovania proti republike.
„Tak, ako Krista mučili na kríži, tak aj vy mňa mučíte nadarmo, lebo
ja som nič zlé neurobil.“

Eliáš želizňák svojim vyšetrovateľom
2. augusta 1949 ich previezli do väznice Štátneho súdu v Bratislave, kde
pobudli až do prvého štátneho pojednávania, ktoré sa konalo v novembri.
Medzitým nariadil štátny viceprokurátor proti nim prípravné vyšetrovanie
a navrhol vyšetrovaciu väzbu, tentokrát pre podozrenie z velezrady a
vyzvedačstva. Obvinenie rozšírili aj na ďalších deviatich mužov. Boli to
Ján Fedák, Juraj Hric Fedák, Štefan Grozík, Michal Jakimík, Peter Bugiel,
Vasil Vojcio, Vasil Balutianský, Michal Ščambora a Ján Derco. Všetkých
menovaných podozrievali zo spolupráce s banderovcami, niektorých dokonca za
banderovcov aj označili. Pán želizňák všetkých poznal, pretože
pochádzali z rovnakej oblasti ako on.
Po príchode do Bratislavy bol pán Eliáš zhodou náhod umiestnený do cely,
kde bol pred časom aj prezident Slovenského štátu Jozef Tiso. Bola to malá
izbička, kde spolu s ďalšími dvoma väzňami spali len na matracoch
položených na zemi, mali tam len umývadlo a záchod. Spomína, že to bolo
oveľa lepšie ako v Prešove, kde s väzňami neľudsky zaobchádzali.
V Bratislave strávil štyri mesiace až do prvého hlavného pojednávania.
-mš- -jk-

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter