Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

NENÁPADNÍ HRDINOVIA (2. časť)

<p>V nasledujúcich vydaniach Stropkovského Spektra uverejňujeme na
pokračovanie prácu autorov Mateja Štefánika a Juraja Kasardu, ktorá bola
úspešne prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu
Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra
2011 v Bratislave. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia
politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o. z.

<p>Proces potichu začína
K Alexandrovi Kaščákovi, ktorý bol členom KSS, niekedy v decembri
1948 prišli domov do dedinky Štefurov dvaja ľudia. S najväčšou
pravdepodobnosťou to boli nasadení agenti ŠtB, ktorých úlohou bolo
nalákať všetkých zúčastnených do pasce. Jeden z nich sa predstavil ako
Sergej Skripčuk, povedal, že je poručíkom, ale armádu neuviedol. O svojom
spoločníkovi povedal, že je to anglický kapitán. Boli dobre oblečení a
mali pri sebe pištoľ. Chceli sa najesť. V dome vyložili na stôl niekoľko
letákov. Skripčuk žiadal od Kaščáka pod hrozbou vystrieľania rodiny, aby
ich rozdal.
Alexander Kaščák o návšteve tajomných mužov povedal Jánovi Obrochtovi,
s ktorým pracovali spolu v lese, a ktorý neskôr letáky poslal pánovi
želizňákovi. Eliáš želizňák si doma tieto papiere odložil do skrine a
neskôr, niekedy vo februári 1949, keď rozposielal staré modlitby, rozposlal
svojej rodine a kamarátom aj tieto letáky. Poriadne ich neprečítal, ale
zahliadol v nich niečo v tom zmysle, že všetci Ukrajinci sa majú spojiť.
Nevidel však v tom nič protištátneho. Ako hovorí, nerozumie, prečo by
jemu, vtedy 30-ročnému otcovi dvoch detí malo ísť o rozvrat republiky.
„Mučenie, týranie a ponižovanie tam bolo na dennom poriadku. Raz ho
zviazali, inokedy bili krivuľou po chrbte, strkali mu drôty pod podošvu
topánok, donútili ho dokonca stáť na jednej nohe a súčasne druhú mať za
krkom, a to len preto, aby sa priznal k niečomu, čo nikdy
neurobil.“

Začiatkom marca 1949 v nočných hodinách zrazu zabúchali na dvere domu
pána želizňáka muži, ktorí v ten deň zatkli aj Kaščáka a Obrochtu.
Najstaršia dcéra pána Eliáša Ľubica, ktorá mala vtedy necelé štyri
roky, si ich pamätá ako „štyroch vysokých mužov v klobúkoch“. Vyzvali
jej otca, aby šiel s nimi. Deti vystrašené búchaním na dvere a návštevou
neznámych ľudí spustili plač a krik. Dcéra Ľubica si ešte dnes spomína
na vystrašenú mamu, ktorá sa snažila utíšiť deti a súčasne uprosiť
tých mužov, aby prepustili jej manžela. Nič nepomohlo, odviedli ho do auta a
následne skončil vo väznici Okresného súdu v Giraltovciach. Pán
želizňák si spomína, že keď tam dorazili, nechceli ho prijať. Po
rozhovore policajtov s dozorcom bol jeho osud spečatený. Hoci
v Giraltovciach strávil len tri dni, ešte aj dnes sa mu pri spomienkach
tisnú slzy do očí. Pamätá si, že po vypočúvaniach bol celý skrvavený.
Nedokázal pochopiť, že mu to urobili ľudia, ktorých poznal po mene.
Po troch dňoch ho previezli do väznice Krajského súdu v Prešove. S putami
na rukách cestoval v autobuse v spoločnosti strážnikov, a dokonca aj
šofér, ktorý ho viezol, bol neľudský a mužov zákona podporoval výrokmi
typu: „Len ho berte!“. Sám nevedel v tej chvíli, či ho viac boleli tie
„vypočúvania“ alebo ich uštipačné poznámky. Cítil sa veľmi
ponížený. Do Prešova dorazili 11. marca 1949 krátko po osemnástej
hodine. Vo vyšetrovacej väzbe pobudol necelých päť mesiacov. Už 15. marca
sa konalo vyšetrovacie súdne pojednávanie, na ktorom však všetci traja
obžalovaní vypovedali pod nátlakom.
-mš- -jk-

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter