Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

NENÁPADNÍ HRDINOVIA (1. časť)

<h3>Eliáš želizňák:
Práca a viera v Boha mi pomáhali prežiť

V nasledujúcich vydaniach Stropkovského Spektra uverejňujeme na
pokračovanie prácu autorov Mateja Štefánika a Juraja Kasardu, ktorá bola
úspešne prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu
Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra
2011 v Bratislave. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia
politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o. z.

<p>Eliáš želizňák sa narodil 29. augusta 1918 v dedinke Bodružal
neďaleko Svidníka. Na svet prišiel vo veľmi ťažkom období, vo svete
zúrila 1. svetová vojna, ľudí trápila bieda a choroby.
Jeho matka bola, ako väčšina ľudí v tej dobe, maloroľníčkou. Otec
pochádzal z Ukrajiny. Pán želizňák si na otca veľmi nepamätá, keďže
krátko po jeho narodení si mama našla iného muža, s ktorým mala
ďalšieho syna.
Základné vzdelanie absolvoval na 4-ročnej ľudovej škole v Bodružale, no
ako spomína, výsledky nemal veľmi dobré, keďže skoré ranné vstávanie a
práca na poli pri dobytku sa odrazili na jeho známkach. Okrem toho ho
v detstve zasiahla veľká rana. Zomrela mu matka. Navyše, jeho otčim si
našiel novú ženu, a tak pána želizňáka vychovávala macocha. Osud akoby
Eliášovi nechcel dopriať pokojnej chvíle. Už skoro dospelého ho otčim
vyhnal z domu. Vtedy našiel útočisko u svojej sesternice v neďalekej
Ladomirovej. Myslel si, že konečne našiel pokoj. Netušil, že sa mu začína
ďalšia životná etapa, v ktorej bude musieť čeliť ešte ťažším
skúškam ako v detstve.
Z Ladomirovej bol nútený odísť. Narukoval na základnú vojenskú službu.
Bolo to práve v čase, kedy vznikal prvý Slovenský štát a úrady boli
kontrolované a obsadzované Nemeckom. V roku 1944 vyčkal počas prechodu
frontu cez okolie Ladomirovej v tamojšom lese a pripojil sa k prvému
československému armádnemu zboru. Pod vedením Ludvíka Svobodu prešiel
lesmi z Kežmarku cez Poprad, Vrútky až do Liptovského Mikuláša, kde sa
zúčastnil najväčších bojov za oslobodenie Československa.
Po skončení vojny sa oženil a narodili sa mu dve deti. Vstúpil do
Demokratickej strany, neskôr sa stal členom Okresného národného výboru vo
Svidníku. Jeho úlohou bolo prerozdeľovať tamojším obyvateľom potraviny a
iné potrebné veci z medzinárodnej pomoci UNRRA.
Po čase začal ako maloobchodník podnikať v Ladomirovej, kde predával
potraviny a odevy. Jeho najstaršia dcéra si dodnes spomína na chutné
cukríky, ktoré tam predával, a za odmenu si mohli na nich pochutnať. Ako
hovorí pán Eliáš, nebol vyštudovaný, no mal obchodného ducha, darilo sa
mu a dokázal pre rodinu zarobiť slušné peniaze na živobytie. Netušil
však, že práve preto je tŕňom v oku niektorým tamojším obyvateľom,
ktorí sa mu zo závisti snažili podkopávať nohy. Dospelo to až do takých
rozmerov, že niektorí, vrátane manžela jeho sesternice, sa ho rozhodli udať
na Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Dodnes nevie pochopiť, kde môže až zájsť
ľudská závisť. Týmto bol jeho osud predčasne spečatený. Bude jedným
z tých, ktorí skončia vo väzení, zhabú im majetok alebo stratia svoje
čestné občianske práva. Ale ako to dosiahnuť, za čo ho obviniť? Aj keď
si bol istý, že dôvod na obvinenie nie je, dnes vie, že jeho viera vo
vtedajšie zákony bola naivná. Štátnej bezpečnosti prišlo vhod, že v tom
čase pôsobila na území severovýchodného Slovenska Organizácia
ukrajinských nacionalistov (OUN), konkrétne jej výkonný orgán Ukrajinská
povstalecká armáda (UPA), tzv. banderovci. Svokra pána želizňáka mala vo
svojej rodine vojaka, majora Michala Fedáka, ktorý bol veliteľom menšieho
oddielu UPA, ktorý sa nazýval „Smyrnyj“. Mali skvelú zámienku, a tak
mohli začať roztáčať vykonštruovaný politický proces. Hlavnú úlohu
v ňom bude hrať Eliáš želizňák spolu s dvoma vzdialenými
príbuznými – Alexandrom Kaščákom a Jánom Obrochtom, s ktorými bol
v kontakte.
-mš- -jk-

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter