Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

„Mladé roky“ so Stropkovčanmi

<p>Písal sa rok 1945. Začínal prvý povojnový školský rok. Všetko sa
zmenilo. Nové triedy aj keď na starom gymnáziu, noví spolubývajúci vo
františkánskom internáte – Konvikte, ktorý bol napoly rozbombardovaný,
takže nás tam miesto 100 bývajúcich bolo len 25. Najväčšiu skupinu
tých nových tvorili Stropkovčania.

<p>Tú druhú väčšiu skupinu tvorili Vranovčania, ktorí tam už bývali
pred vojnou. Z františkánov tam zostal len jeden, páter Serén, ktorý vedel
len maďarsky a šarišsky. Zastával všetky funkcie od cirkevných denných
služieb pre nás študentov až po hospodárske riadenie. Novinkou boli ale
sestričky zo Sankta Márie. Jedna bola poverená dozorom nad nami a tri boli
kuchárky, upratovačky, podľa toho čo bolo treba. Neznámymi boli pre nás
stropkovskí študenti. Tvorili najväčšiu skupinu z jedného mesta.
„Hovorcom“ podľa dnešného termínu bol Laco Paňko, nasledoval Mimi
Flešár, potom Andor Kočiš a Presalovič. Prvé meno neviem, lebo sme ho
podľa krajanov volali Apečko. Bol najmladší. Suroviny na potraviny sme
dodávali z domu, horšie to bolo ale s topením. Ústredné bolo rozbité
v bombardovanej časti a nedalo sa používať. Rodičia museli prispieť na
drevo a topili sme s nim v dvoch väčších spálňach. Raz sme zistili, že
v pivnici pod budovou je kopa koksu, ktorý sa nevyužíva. Len ako sa k nemu
dostať. Jeden zo stropkovských technikov zistil, že dole z horných
poschodí vedie šachta, po ktorej si františkáni výťahom dopravovali koks
na pritápanie do piecok. Vchod bol do šachty možný z prvého aj z druhého
poschodia. My sme boli na prízemí. Stačilo prekonať len výšku z pivnice
k nám. Šachtu sme otvoriť vedeli a múdri stropkovskí technici vymysleli
spôsob prepravy koksu k našej piecke. Z domu priniesli „vojnovú trofej“
padákovú šnúru, na ňu sme naviazali jeden kutáč, na ten si sadol čo
šiel pre koks, na nohy sme mu uviazali kufor alebo tašku, pomaly sediaceho na
kutáči sme spustili dole, naplnil kufor, ten sme vytiahli, potom prišiel na
rad on a teplo bolo po celý týždeň. Keď som prišiel na rad ja, nikto si
neuvedomil, že moja váha bola o niečo väčšia. Kutáč sa so mnou ohol, ja
som spadol našťastie na kopu koksu, pád stlmil i kufor, ktorý sa už na
kufor nepodobal. Vyrovnali ho, ja som sa viac držal rukami, šťastne som
vyšiel čierny ako kominár. Všetko našťastie dopadlo dobre, len jedna vec
nie. Páter Serén zavoňal, že tá naša pec je horúcejšia a aj vzduch vonia
inakšie ako keď horí drevo. Otvoril dvierka do pece a povedal: „Beriem na
vedomie.“ Šiel do druhej, kde bývali mladší, ktorí koks dostávali, aby
boli ticho, povedal: „I to beriem na vedomie.“ Zmilovania nebolo. Bol to
najdrahší koks, aký som kedy platil. A aby vedel viac, museli sme hneď na
druhý deň ísť na spoveď. Internát stojí dodnes, bola v ňom
gréckokatolícka zdravotná škola, čo je tam dnes neviem, ale keď vidím tie
okná obrátené k nemocnici kde bola kaplnka, vždy si na pátra Seréna
spomeniem. I na autora nápadu ako sa dostať ku koksu. Laca – Stropkovčana
telom i dušou.
MUDr. Aladár Šalata CSc.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter