Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Mestečko naše okresné

<p>„Skadiaľ ste, vojáku?“ skomolenou českoslovenčinou sa starší
ošumelý major vyzvedal mladého vojaka Šaňa, keď počul jeho zvláštne
nárečie. „No predsa zo Stropkova, súdruh major!“ s najväčšou
samozrejmosťou a spisovnou slovenčinou hrdo zahlásil oslovený. „ A teraz
mi povedzte, kde sa ten Stropkov nachádza,“ zahmkal. „No predsa pri
Prešove!“ s dôrazom v hlase, po vojensky odpovedal Šaňo.</p>

<p>„Aha, tak pri Prešove je ten Stropkov,“ pokýval hlavou. „Tedy
vojáku, vy ste od Prešova, zo Stropkova…“ Šaňo ho nenechal dohovoriť.
„Súdruh major, nie je to celkom tak. Som od Prešova, zo Stropkova, ale
bývam na Sitníkoch,“ snažil sa byť už úplne presný. Major naňho
nechápavo hľadel. „Tak dočerta, odkud vlastne ste!“ „Práve sa vám to
snažím vysvetliť,“ prehltol slinu už viditeľne nervózny vojak Šaňo a
pokračoval. „Som zo Stropkova, z okresného mesta, ale bývam na Sitníkoch
a Sitníky sú…“ Pravdepodobne v takej podobe sa pred mnohými rokmi
odohral zoznamovací rozhovor vojaka Šaňa s jeho veliteľom, a tak sa náš
Stropkov nechtiac dostal do povedomia veliteľského zboru v ďalekom
zapadákove českého pohraničia. Ako malý chlapec som ťažko chápal, že
varoš, kde som sa narodil, je v skutočnosti Stropkov. Bolo pre mňa
prirodzené, že sme chodili do varoša, že sme prichádzali z varoša, ale
pomenovanie – Stropkov? Prvýkrát som lúštil tie čudné písmená na
tabuli Pod Hurkou, keď som vedel ako-tak čítať. Dlho mi trvalo, kým som mal
v celej veci jasno, ale zrejme to nebol iba môj problém v čase detstva.
Stropkov – varoš, malé ospalé mestečko s vyše dvaapoltisíckou
zväčša chudobných ľudí živoriacich v povojnovej biede a čakajúcich na
lepší život v mieri. Mestečko, ktoré ospevoval vo svojej básnickej
rozprave v druhej polovici 19. storočia veľký slovenský básnik Pavol
Orságh Hviezdoslav ako mesto s bohatou históriou, malo obdobie svojho
rozkvetu, akoby sa zdalo, za sebou. Zdanie zrejme klamalo. Nikto z obyvateľov
ani len netušil, aká budúcnosť ich čaká. Práve sa skončila jedna etapa,
ťažko odchádzajúca z myslenia ľudí do zabudnutia. Národ zvyknutý na to,
že jedni sú páni a druhí chudáci, sa staval skepticky k dobe, keď noví
vládcovia sľubovali, že všetci budeme páni a nikto nás už nikdy nebude
zotročovať. Málokto tomu veril, ale či sme chceli alebo nie, Stropkov sa
práve zobudil zo storočnej malomestsko-sedliackej provinčnej letargie, aby
vstúpil do novej etapy, ktorú sme prežili do dnešnej podoby.<br>
Dlhá Hlavná ulica niekoľkokrát premenovaná podľa politikov, ktorí boli
práve v kurze, ale pre nás starousadlíkov vždy Hlavná. Na južnom konci
smerom od Vranova sa začínala práve budovanou Strojno-traktorovou stanicou a
funkčným mlynom, od rána do večera obklopeným furmanskými vozmi. Severný
koniec určovala križovatka, ktorej dominoval Soóšov dom, rovno sa išlo
ešte po riedko osídlenej ulici do Chotče a prudko vľavo do Svidníka. Ulicu,
sčasti už pokrytú asfaltom, z oboch strán ohraničenú úzkymi pásikmi
rigolov na stekanie dažďovej vody a betónovým tretoárom – chodníkom,
lemovali nízke jednoposchodové podlhovasté domčeky s úzkym dvorom. Vchod
do domov na Hlavnej bol z ulice, vpredu bola zvyčajne nejaká remeselná
dielňa alebo obchod, v zadnej časti sa bývalo, ale aj hospodárilo. Výnimku
tvorilo iba pár poschodových budov štátnych či obecných inštitúcií.
Domčeky boli postavené z nepálených tehál a kamenia, zväčša to boli
domy židovské, ale bývali v nich už noví obyvatelia. Stropkovskí židia
sa z Osvienčimu a iných vyhladzovacích táborov, kam ich slovenská vláda
v čase vojny predala, kus za päťsto ríšskych mariek, nevrátili. Pár
pôvodných majiteľov alebo ich potomkov, ktorí sa objavili po vojne vo svojom
rodisku, obyvateľstvo mesta až na výnimky prijalo chladne. Prišla aj
Róžika, jediná dcéra židovského roľníka Pereca Amsela zo Sitníkov,
ktorá prežila, no nikto ju nevítal. Miestni iba neveriacky krútili hlavou,
boli aj takí, ktorí na ňu nenávistne zazerali. Na majetku a v dome, ktorý
pred tromi rokmi zanechala jej rodina, sa veľa zmenilo, už tam boli noví
gazdovia. Väčšina navrátilcov pobudla v meste pár dní, nanajvýš
niekoľko týždňov. Keď zistili, že sa nedovolajú svojej pravdy, odišli
hľadať nový domov a svoje šťastie do Palestíny, kde vznikal nový štát
Izrael alebo do USA. Pri mestskom dome, po novom, miestnom národnom výbore,
napravo pretínala Hlavnú novovznikajúca ulica Nový riadok, kde si majitelia
pôvodných polí a záhrad začali do riadku stavať nové obydlia. Naľavo od
poschodovej budovy lesnej správy sa začínala Mlynská. Ulica s bohatšou
históriou, možno tam bol v minulosti nejaký mlyn, ale teraz tam bývali
lepší stropkovskí gazdovia. Od skorej jari až do neskorej jesene,
zablatená, po daždi plná mlák špinavej vody, ale vždy lemovaná kravincami
a rojmi dotieravých múch. Končila sa pri Ondave brodom cez rieku, kde sa
v tom čase po pravej strane vytvárala nová cigánska osada.<br>
Za slovenského štátu platilo nariadenie, že cigáni musia byť vysťahovaní
mimo miest. Túto vyhlášku prísne dodržiavala aj miestna Hlinkova garda, a
cigáni, ak im šťastie prialo, putovali iba pod les na okraj mesta, tí,
ktorí šťastie nemali, skončili podobne ako židovskí spoluobčania na
rozptylových lúkach. Po oslobodení bolo rozhodnuté, že všetci občania
obnovenej republiky sú si rovní a naši cigáni sa za veľkého jasotu
miestnych vrátili do mesta, jedni sa usadili pri cintoríne na Majerskej a
druhí obsadili pravý breh Ondavy Za jarkom, na konci Mlynskej ulice, kde
žijú a svoje potomstvo rozširujú dodnes. Stred ulice napravo rovnobežne
s Hlavnou rozdeľovala Hrnčiarska, ulička remeselníkov a podľa názvu
hrnčiarov, viditeľne chudobnejšia. Neveľké murované domčeky postavené za
prvej republiky a slovenského štátu po oboch stranách ulice s úzkym
dvorom, stodolou a sadom s niekoľkými ovocnými stromami určovali blahobyt
ich majiteľov. Čím bola usadlosť väčšia, tým bol jej majiteľ na tom
majetkovo lepšie a k domu sa podľa potreby, ale hlavne peňazí pristavovalo,
najčastejšie nová letná kuchyňa, kurín alebo maštaľ s hnojiskom
uprostred dvora.<br>
Dominantou nášho varoša bol kostol, postavený tak trocha na kopci, alebo
skôr na malej vyvýšenine, vraj tam bol v stredoveku hrad s kaplnkou, ale
jeho podoba sa nezachovala. Hrad si nikto nepamätal, zbúrali ho, kostol,
ktorý povstal z kaplnky, zostal. Kostol s novšou budovou okresného
národného výboru, starou školou pamätajúc Rakúsko-Uhorsko, malým
parčíkom a námestím, ktoré malo pomenovanie pľac tvorili centrum
mestečka. Ľudová škola, prilepená zo severnej strany k novej okresnej
budove, od Hlavnej oddelená mestským parkom a vzadu s veľkým školským
dvorom ohraničeným dreveným plotom, v rohu večne zapáchajúcim dreveným
sociálnym zariadením, bola dôležitou vzdelávacou inštitúciou povojnového
Stropkova. V ľudovej od prvého do piateho ročníka začínali nové
generácie už socialistických občanov svoju púť za vzdelaním, ktoré
pokračovalo v meštianke, škole už novšej, modernejšej, len sociálne
zariadenie na dvore sa nemenilo. Niekto z mladších bude namietať, ako takto
mohli žiť, ale musíme sa vžiť do doby päťdesiatych rokov 20. storočia,
keď Stropkov nemal kanalizáciu, ani vodovod. Elektrifikácia v meste už
bola, ale do okolitých dedín ju práve zavádzali. Pľacu dominovala na
Stropkov rozľahlá budova štoku. Pomenovanie dostala asi preto, že bola
poschodová. V štoku bola mestská vináreň a na poschodi Detský domov.
Neviem posúdiť či vo vinárni podávali aj víno, lebo som tam ako dieťa
nechodil, na malinovku a zmrzlinu sme chodili vedľa do cukrárne, ale určite
podávali pálenku. Neraz som videl ako z jej dverí vychádzajú lepšie
oblečení opití chlapi. Viac som si zapamätal Detský domov, lebo v ňom
žili moji dvaja spolužiaci polo siroty Ďuro a Jožko zo svojími súrodencami
ktorým v mladom veku zomreli mami. Okrem nej tam stálo ešte zopár
polorozpadajúcich sa domov a budova nového poštového úradu s pôsobivým
travertínovým vstupom. Lemovali námestie, ktoré bolo zároveň centrom
i autobusovou stanicou. Pľac sa raz do týždňa menil na trhovisko. Od rána
prichádzali gazdovia na vozoch a bežní ľudia po svojich zo všetkých
svetových strán. Jedni predať, druhí kúpiť a niektorí iba stretnúť
známych, podebatovať, niečo vypiť. Od skorého rána až do popoludnia
námestie a priľahlé uličky zaplnené vozmi, provizórnymi stánkami, ožili
ľudskou vravou, mečaním kozliat, bečaním oviec, erdžaním koní,
krochkaním prasiatok, gagotaním husí a kikiríkaním kohútov. Obchody sa
najčastejšie uzatvárali predpoludním, lebo kto nepredal a nekúpil, pre toho
sa jarmok nevydaril. Úspešný obchod sa vždy končil oldomášom, pre
chudobnejších postačilo iba si glgnúť z fľaše, iní si zašli do krčmy
na pľaci a náročnejší zapili dobrý kšeft v reštaurácii u Andrejka. Po
každom jarmoku zostala v meste spúšť, seno, slama sa miesilo z kravincami,
kobylincami, zvyškami zeleniny, ovocia, ktoré na druhý deň upratovali
miestni cigáni pod vedením legendárneho stropkovského zametača Aka –
Andreja Cinu, ktorý mestu slúžil vyše polstoročie. Pľac zažíval aj
slávnostnejšie chvíle počas vychýreného stropkovského odpustu. Konal sa
vždy v júlovú nedeľu v čase vrcholiaceho leta (na sviatok Panny Márie
Škapuliarskej, ktorý pripadá na 16. júla), spravidla sa začínal už
niekoľko dní pred termínom. Do mesta prichádzali ako prví kolotočiari,
niekedy aj cirkusanti. Kolotoče, strelnice a iné lákadlá rozložili priamo
na pľaci. V sobotu a v nedeľu predpoludním prichádzali pútnici
v procesiách alebo samostatne, nechýbali rôzni predavači svätých
predmetov, obrázkov, krížikov, cukríkov, sladkostí a hračiek, prevažne to
boli baby-kofy. Pútnici sa sústreďovali na lúke okolo kostola, kde sa celú
noc a ráno modlili a spovedali až do veľkej omše a baby-kofy v parčíku
pred kostolom, za veľkého vykrikovania o kvalitách svojho tovaru, lákali
kupujúcich. Po svätej omši sa dav pútnikov a domácich premiešal pomedzi
púťové atrakcie a predajné stánky, a to bol raj pre deti. Každý niečo
dostal, dievčatá novú bábiku, chlapci autíčko, všetci spoločne balíček
cukríkov, tabuľku zemiakovej čokolády a šťastnejší aj čokoládu pravú.
Z každej strany sa ozývala veselá vrava, smiech a pukot kapsľových
pištolí, ktoré prehlušovali najmodernejšie šlágre z kolotočového
ampliónu. Napoludnie sa pľac dočasne vyprázdnil, pútnici sa rozchádzali,
tí zbližša do svojich domovov, mnohí do stropkovských rodín, ktorých si
domáci pozvali na hostinu. Po dobrom jedle zábava popoludní pokračovala, aby
bolo celý rok na čo spomínať. Deťom sa okrem darčekov ušlo od hodovníkov
i pár korún. Od štoku pokračovala Hlavná svojím tempom až po
františkánsky kláštor s menším kostolom, kde sa konali menej významné
omše a náboženské obrady. Oproti stála už o niečo honosnejšia a pre
Stropkov významná budova okresného súdu. Na veľkej lúke medzi kláštorom
a Rothovým domom vyrástol nový moderný gréckokatolícky kostol – cerkva.
Začiatok päťdesiatych rokov, povojnový čas, bol aj pre naše mesto
prevratný. Staré sa pasovalo s novým. Noví ľudia prichádzali s novými
myšlienkami, časť jeho obyvateľov, prevažne väčších gazdov, arizátorov
a bohatších remeselníkov charakterizovala toto obdobie ako likvidačné, ako
sa však ukázalo neskôr, bola to doba budovateľská a v nej mali pravdu tí
prví. Nemožno sa tomu čudovať, lebo vzťah k pôde a majetku bol
prirodzený a pri myšlienke straty majetku odpor voči novotám vzrastal.
Neprajnosť k pokroku sa prejavila svojráznou ľudovou tvorbou, keď sa na
známu a vtedy populárnu melódiu z Lehárovho Cigánskeho baróna spievali
hanlivé verše na vtedajších stropkovských mocných – Cigánska búda
horí, Jecuško pri nej stoji, Kobák na husliach hrá a Belina do fajky tabak
pchá. Spoločenský život v Stropkove i v celej Československej republike
ovplyvňovala nová politická klíma. Porevolučné obdobie sa dotklo
i nášho mesta, pre niekoho bolestne, ale pre väčšinu jeho ubiedených
ľudí hojivo. Víťazstvo komunistov sa presadzovalo hlavne v likvidácii
buržoázie, ale rozprávať o nejakej buržoázii v stropkovských pomeroch
sa veľmi nedá, lebo sa tu nenachádzal nijaký väčší podnik či
priemyselná prevádzka, a tak tu nemohli byť ani žiadni buržuji. Noví páni
na miestnom národnom výbore horlivo úradovali, jeden z nich nemal pokoj ani
v miestnej krčme, kde s obľubou vysedával a úradoval podľa toho, koľko
poldecákov sa objavilo na jeho stole. Pil a pečiatkoval, rodné listy,
osvedčenia, najčastejšie povolenia na domácu zakáľačku. Súdruhovia zo
straníckeho výboru, podľa direktív strany, akože likvidovali malých
obchodníkov a remeselníkov. Väčšinou všetci boli chudobní, ale v očiach
ešte chudobnejších spoluobčanov to boli buržuji. Emisári nového poriadku
sa snažili spojiť ich do celku, pre väčšinu drobných remeselníkov
nepochopiteľného spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov.
Roľníci a kulaci prišli na rad neskoršie, združstevňovanie ešte bolo
dobrovoľné, ale gazdovia sa doň nehrnuli. Tí chudobnejší si v Bokši a
okolí pod vedením mladého gazdu Rusnáka za podpory štátu vytvorili
roľnícke družstvo, ktoré podľa súčasníkov v začiatkoch nejako
nefungovalo. V prvom rade likvidovali, alebo povedané módnym slovom tohto
obdobia, znárodňovali súkromné predajne potravín a a spotrebného tovaru.
Ono sa povie likvidovali, ale aká likvidácia, keď všetko zostalo na svojom
mieste, ešte aj s personálom. Existoval prídelový systém, aby sa
zabránilo kšeftovaniu a špekuláciám. Zároveň s likvidáciou súkromného
obchodu sa budoval obchod štátny. Pod hlavičkou Zdroj boli sústredené
všetky predajne potravinárskeho tovaru. Priemyselný tovar, textil, obuv a
podobne, prebral prešovský veľkoobchod s domácimi potrebami a drobným
tovarom. Podobný priebeh mala likvidácia remeselníkov a malých výrobcov.
Z tejto časti tzv. buržoázie bol vytvorený okresný stavebný kombinát,
kde boli sústredené výrobné profesie ako murár, tesár, stolár, kováč,
maliar a podobne a hostiteľský komunálny podnik, kde boli sústredené
profesie služieb ako cukrár, holič, fotograf a podobne. Roku 1953 bola
socializácia v Stropkove dokončená, ale tým sa budovateľské nadšenie
neskončilo. Neskôr sa organizácia miestnej výroby služieb rozčlenila,
vytvorili sa nové prevádzky, ktoré vydržali až do roku 1989 ako okresný
stavebný podnik a okresný priemyselný kombinát. Komunálne služby ako
samostatná organizácia boli vytvorené až roku 1959. Bieda, chudoba,
nezamestnanosť obyvateľov Prešovského kraja pútala pozornosť
i celorepublikových orgánov strany a vlády. Začalo sa spriemyselňovanie
Slovenska výstavbou veľkých chemických priemyselných komplexov v Humennom
a Strážskom, celulózky vo Vranove, obuvníckeho závodu v Bardejove.
Budovanie fabrík v okolitých mestách pokračovalo, len najchudobnejší kút
nič. Až v polovici päťdesiatych rokov bolo rozhodnuté, že v mestečku
Stropkov postavia elektrotechnickú fabriku. Pamätným dňom pre Stropkov mal
byť 29. september 1957, lebo v tento jesenný deň sa buldozéry a podobné
ťažké mechanizmy zahryzli do zeme na konci mesta. Začala sa výstavba novej
fabriky, a tým aj nového Stropkova. Aj po rokoch si veľmi živo spomínam na
chvíľu, keď sme so starým otcom stáli na roli pri kríži, ženy kopali
zemiaky a buldozéry s rachotom zhŕňali ornicu z najlepších stropkovských
polí. Široko sa rozkročil a pri pohľade na stavenisko mi povedal:
„Vidíš, chlapče, tu bude stáť fabrika, ľudia budú mať prácu, odíde
z tohto kraja bieda, ľudia sa tu vrátia a život sa zmení“. Nejako som
jeho slová nechápal, bieda a práca mi nič nehovorili. Buldozéry vystriedali
stavbári, stavenisko sa každým dňom menilo. Keď sme sa tu ako chlapci
zastavovali po ceste zo školy, nestačili sme sa čudovať, čo nové tam
pribúdalo doslova zo dňa na deň. Pole menilo svoj vzhľad. Po stavbároch
prišli remeselníci, montéri strojov. Po čase sa vynorila veľká fabrická
hala s obrovskou administratívnou budovou, pred ňou tribúna, na nej
papaláši a pod ňou národ. Slávnostné otvorenie sa konalo na 15. výročie
ukončenia druhej svetovej vojny.<br>
Boli tam všetci, starí, mladí, ženy, muži, nechýbali ani štyria školáci
z piatej A tiesniaci sa v dave pod tribúnou a vypliešťajúci oči pod
sukne tanečníc z Lúčnice. Stánky s občerstvením sa prehýbali pod
dobrotami, kto mal peniaze, ten jedol, pil, kto nemal, iba sa prizeral.
Prizerali sa aj štyria školáci, keď najstarší Oto vykríkol, aha Miro, tam
je tvoj otec. Všetci sme sa ako na povel obrátili tým smerom, a skutočne,
v hlúčiku priateľov stál môj otec, už sa iba nenápadne priblížiť.
Zbadal nás a kývol, aby sme prišli. Kamaráti si otca začali doberať, či
som poňho prišiel, aby išiel domov. Otec si uštipačné poznámky
nevšímal, no dovtípil sa, že najlepším riešením tejto situácie bude,
keď nám kúpi nejakú maškrtu. Podišiel k paráku, v ktorom sa akoby
kúpali voňajúce hnedasté klobásky a predavač nás pohotovo ponúkal, nech
si prídeme vybrať. Na papierovú tácku položil dve voňavé klobásky,
pridal veľkú porciu horčice a navrch pre každého obrovský krajec chleba.
Preniesť tento vzácny náklad na jeden zo stolov nebol problém, ten nastal
až pri delení. Spravodlivo by mal každý dostať polovičku. S chlebom a
horčicou sme sa podelili hneď, ale ja som sa rozhodol, lebo môj otec
klobásky kúpil, že sa bude deliť na prsty. Zobral som klobásu do ruky a
prstami naznačoval, pokade má každý odhryznúť. Dva hlty pre každého, a
prvá bola zjedená. Z druhej sa malo ujsť tým trom po jednom hlte a zvyšok
mal zostať mne. Ignác s Marekom odhryzli svoj diel v pohode, ale večne
hladný Oto sa snažil urvať čo najväčší hlt. Zubami sa posúval po
klobáse, až sa zahryzol do môjho prsta. „Au, au, čo to robíš,“
skríkol som od bolesti i prekvapenia zároveň a nechal Otovi klobásu
v ústach. Vystrašenými očami som hľadal pomoc. Odrazu sa okolo mňa
zhŕkli hodovníci, otec ma utešoval, poklepkával po pleci, nič sa neboj, to
vydržíš. Sestrička zo zdravotnej služby, ktorú chlapci v dave našli, krv
pohotovo zastavila, prst ofačovala, Oto klobásu dojedol a chlebom vytrel
papierovú tácku, akoby sa nič nestalo. O chvíľu sme už boli súčasťou
tej ľudskej motanice a nezrozumiteľnej vravy, nadšenej z tejto výnimočnej
udalosti. Nestranný pozorovateľ by povedal, že o nič nejde, po čase sme na
to všetci zabudli, no jazva zostala dodnes a občas mi pripomenie nepríjemnú
skúsenosť. Nuž čo, aj to sa stáva, podaj niekomu ruku, odhryzne ti prst…
Nový spoločenský systém jedni zatracovali, ale väčšina národa ho trpela,
v každom prípade Stropkovu v podobe elektrotechnickej fabriky priniesol
prácu a s prácou aj tri desaťročia pokoja a rozkvetu. Vybudovali sa nové
byty, školy a škôlky, prišla kultúra i šport, fabrika otvorila svoje
brány novým ľuďom, ktorí za tridsať rokov rozvoja mesta prepísali dejiny
a vzhľad mestečka viac ako predchádzajúce generácie za sedemsto rokov jeho
existencie. Stropkov začal meniť svoj vzhľad, z Hlavnej ulice zmizli
kravince, konské povozy a s nimi dotieravý hmyz, vybudovala sa kanalizácia,
zaviedol vodovod, ľudia sa začali na seba usmievať, medzi sebou sa priateliť
a pomáhať si. Tesla, to bol pojem a teslák bol honor, prestíž mesta pomaly,
ale iste stúpala, svet ho už nepoznal ako biedne miesto na zemi, ale ako
legendu vo výrobe telefónov. Stropkov vynikol aj na poli športu, najmä
futbalisti A. Flešár, A.Pencák, B. Andrejko, A. Rusnák, V. Rusnák, L.
Čobej, I. Fatľa V. Gombár, V. Ľuberda, J. Kožlej a iní šírili jeho
slávu. Aj ľudia z okraja mesta dostali šancu, starý cigán Mánes sa po
biednom lane nemusel spúšťať do kafilérnej jamy modliac sa, aby tam
nezostal niekoľko dní a šťastne na povrch vytiahol pár ohlodaných kostí
zo stropkovského bitúnku plných červov na obživu svojej rodiny. Mohol
pracovať v stavebnom podniku a udržiavať svoj rod na večné časy.Na slová
starého otca a tragicko-smiešnu príhodu z pamätných dní nášho mesta som
si pri pohľade na buldozéry spomenul viackrát, ale pochopiť ich symboliku sa
mi podarilo až teraz, keď stovky mojich rodákov roztrúsených za prácou po
svete zabúdajú na svoje korene a hľadajú si obživu ďaleko od domova, ale
to je už iná kapitola, ktorú zhodnotia tí, čo prídu po nás.<br>
<strong>Miroslav Majerník</strong></p>

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter