Kočiš z Havaja

<p>Bol koniec leta 1944. V našej dedine sa už ozývalo dunenie kanónov zo
severnej strany, už aj nejakí utečenci sem tam prechádzali našou dedinou a
tiahli v Vranovu, snáď k svojim príbuzným. Onedlho boli naši vojaci
odzbrojení. Jedno nákladné auto prišlo s našimi vojakmi aj do našej
dediny a pýtali sa, kde by našli partizánov, že ich nemeckí vojaci
odzbrojili.

<p>Vtedy som si všimol, že nemali bajonety, len prázdne púzdra im viseli
z remeňov. Počty evakuantov sa zväčšovali. Medzi nimi do našej dediny
k svojim príbuzným riaditeľovi školy prišla i pani učiteľka z Havaja
s dvoma chlapcami. Kočišom bol rusky hovoriaci muž, vraj utečenec z Ruska,
Boris. Manžel bývalý notár v Havaji pán H. a jeho manželka učiteľka už
vdova. Prístrešie našli u svojich príbuzných u riaditeľa Ľudovej školy
v Dobrej nad Ondavou. Ich kočiš bol človek príjemný a zhovorčivý, bolo
vidieť, že toho kočiša robí len z dôvodov prežitia. V našej dedine
boli až do konca októbra. Vedľa budovy, kde boli i s Borisom ubytovaní
(Boris v maštali pri koňoch) stála budova fary a v nej zas sídlila skupina
„Vlasovcov“, ktorí mali na starosti kone a rozvážali rôzne materiály
i potraviny po dedinách okolo Ondavy. Ja som bol doma, prázdniny sme mali už
od 1. apríla, lebo hrozilo bombardovanie Prešova. Nezostávalo mi nič iné,
len nejak zabíjať čas. Často som zašiel i k Vlasovcom a počúval ako
spievajú tklivé ruské piesne a Boris s nimi. Aké rozhovory viedli, to
neviem, ale rozhodne ich vzťah bol priateľský. Situácia sa zhoršovala,
všetci, pán učiteľ i jeho hostia odtiahli do Prešova. My okolo
10. novembra tiež. To už horeli denne dediny na ľavom brehu Ondavy. Prvá
Kelčanky práve vtedy, keď na Dušičky sme stáli na cintoríne, ktorý
ožiarili horiace Kelčanky. Usadili sme sa v Prešove u tety, ktorá tam
odišla zo Stropkova. Pár dní po príchode som išiel navštíviť rodinu
nášho pána učiteľa i spolužiačku, ich dcéru. Našiel som ich všetkých
pokope i Borisa s nimi. Prežili sme bombardovanie i príchod Červenej
armády i našich príslušníkov ČS Armádneho zboru. Samozrejme o pár dní
šiel som navštíviť mojich krajanov. Boli tam všetci, len Boris tam už
nebol. Čo sa s ním stalo, vysvetlil mi pán učiteľ. Pár dní po obsadení
Prešova sa Boris stratil. Mysleli si, že ho zaistili ruský vojaci. Nebolo to
tak. Čakalo ich veľké prekvapenie. O pár dní prišiel k nim sovietsky
dôstojník a predstavil sa ako „Polkovnik, rozviedčik Krasnej armii“. Tam
skončila jeho misia. Poďakoval sa za ich chovanie k nemu a viac o ňom
nepočuli. Keď som to počul, spomenul som si na jeden príbeh. Na verande domu
stáli štyri ženy s domácou paňou a Boris. Jedna zo žien rozprávala
hádanku, ktorá znela: „Prečo Rusi nemôžu vyhrať vojnu?“ Odpoveď
znela: „Preto, lebo nemajú žiadnych majstrov, len samých tovarišov.“
Keď to povedala, Boris sa na ňu pozrel takým zrakom, že i ja som poznal,
že sa mu to nepáči.
MUDr. Aladár Šalata CSc.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter