Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Ježiško na bicykli (II. časť)

<p><a href=“index.php?text=9238-jezisko-na-bicykli-i-cast“>(pokračovanie
z predchádzajúceho čísla)</a><br>
„Boli tridsiate roky minulého storočia, vo svete zúrila kríza a v našom
mestečku bieda. Obchody boli plné, židovskí majitelia ponúkali ľuďom
tovar od výmyslu sveta, gazdovia na trhu sa predbiehali ponúknuť hospodárske
produkty, remeselníci postávali pred svojimi dielňami, keď sa čosi našlo,
tak to bola vzácnosť. Kohúty kikiríkali, husi gagotali, tvaroh v každom
gazdovskom dome, ale nemal kto kupovať. Nebolo roboty, nebolo peňazí. Chudoba
doliehala na ľudí rovnako. Stávalo sa, že na tých chudobnejších
bezmajetných ešte viac. Boli rodiny, že starí ľudia a deti zomreli od hladu
a zimy. Bohatí boli iba gazdovia, ktorí mali polia, statok, úrodu obilia,
zemiakov a hodne jedla, lebo jedlo, to bolo bohatstvo. Otec, bývalý dragún c.
k., vojnový vyslúžilec, stále cudzinec v novom štáte, to nemal ľahké.
Ako remeselník, murár, a matka domáca s venom úzkeho švíku poľa, to
v tom čase nebolo žiadne terno. Otec pracoval od jari do jesene na stavbách
v okolí nášho mestečka a mama obrábala malé políčko, ktoré dostala ako
veno, chovala hydinu, opatrovala deti, ktoré do rodiny pribúdali. Raz do roka
sme zabili prasiatko, niekedy aj dve, keď otec namiesto výplaty v peniazoch
priniesol čosi iné, zrno, múku a iné poľnohospodárske prebytky, ktoré sme
ako rodina zužitkovali k svojej obžive a pri udržovaní svojho malého
hospodárstva.<br>
Cez zimu murári, ale ani iní stavbárski remeselníci nepracovali. V čase
veľkej hospodárskej krízy to bolo bežné, nepracovali ani v lete, v čase
najväčšej stavbárskej sezóny, a tak mali dosť času sa s nami deťmi aj
pohrať. My sme práve v tom čase dorastali a chodili do školy, roboty
nebolo. Rodina tak mala hlboko do vrecka, ale žila. Pred Vianocami v rámci
pomoci rodinám remeselníkov a námezdných robotníkov postihnutých
hospodárskou krízou štát sa rozhodol školopovinným deťom materiálne
pomôcť vianočnými darčekmi v podobe ošatenia, obuvi a podobne. Moji
súrodenci, starší Jozef, prvák Lacko a ja, sme sa už týždeň dopredu na
avizované vianočné darčeky zo školy tešili.“<br>
Pri spomienke na dávnu príhodu sa mame na chvíľu zachvel hlas, akoby aj po
rokoch pociťovala krivdu. Po krátkej odmlke sa nadýchla a pokračovala:<br>
„Prišiel deň D, do školy mal prísť Ježiško, od rána sme sa všetci
traja tešili, mama nás sviatočne vyobliekala. Veď keď už príde ten
Ježiško, tak nech vidí, že sme z dobrej rodiny a rodičia sa o nás
starajú. Celí šťastní sme šli do školy, nedbali sme na zimu a sneh,
ktoré nás cestou sprevádzali. Hneď po vyučovaní priniesol na opačný
koniec dlhej školskej chodby fúzatý školník zo zborovne štyri veľké
vrecia, v ktorých boli toľko očakávané darčeky. žiaci, ktorí boli
z bohatších rodín, odišli domov a my ostatní sme zostali na chodbe.
Prišiel pán riaditeľ s učiteľkou, ktorá nás vyzvala k pozornosti, keď
sme stíchli, začal z veľkého papiera čítať mená. Chlapci a dievčatá
šťastne stískali svoje balíčky, s úsmevom šťastia sa pomaly vytrácali
zo školskej chodby. Chodba sa pomaly vyprázdňovala až sme tam zostali iba my
traja – riaditeľ s učiteľkou, školník a prázdne vrecia. Riaditeľ
pozrel na školníka ten pokýval ramenami a my traja ako sirôtky sme vyšli
pred školu. V parku nás čakali spolužiaci, ale keď videli, že ideme
naprázdno začali sa nám posmievať.<br>
Sklamanie bolo obrovské, keď ostatné deti balíčky dostali a my nie. Smutne
sme sa pobrali domov, chlapci to niesli statočne, ale ja som si cestou aj
poplakala.<br>
Mama už zďaleka videla, že čosi nie je v poriadku. Keď nás zbadala, že
ideme s prázdnymi rukami, nechcela uveriť vlastným očiam.<br>
„Prečo Janík s Ankou dostali a my nie,“ s výčitkou v hlase sa pýtal
oboch rodičov najmladší Lacko. Darmo ho otec tešil, vysvetľoval, že
„Janík s Ankou sú chudobnejší ako my,“ nič nepomáhalo, my sme si
húdli svoje. Mamka doposiaľ bola ticho, ale keď chlapci na otca dobiedzali a
on sa stále vyhováral, osopila sa na svojho muža: „Franci, pôjdeš zajtra
do tej školy a zjednaj nápravu. Deti majú pravdu, sľúbili a nedali.“ Otec
sa okúňal, že on nikam nepôjde, že po Vianociach ma zahovorenú neveľkú
robotu u pána Friedmanna, židovského obchodníka, zarobí nejaké peniažky
a darčeky deťom kúpi.<br>
„Keď nepôjdeš ty, tak pôjdem ja,“ rázne vyhlásila mama. Deti sa
uspokojili, otec tiež, počítal s tým, že si návštevu školy manželka do
rána rozmyslí. Ale ona si nerozmyslela a išla.<br>
Ráno po raňajkách nakojila malú Magdu, obliekla si sviatočné šaty,
prehodila vlniak a hybaj do školy. Pána Meszlenyiho, riaditeľa obecnej
školy, našla rýchlo. Sedel v riaditeľni. Napodiv, neodbil ju. Posadil ju do
mäkkého kresla ako nejakú paničku, ochotne si ju vypočul. Porozprávala mu,
ako žijú, koľko sa otec musí narobiť, aby deti netreli biedu. „Máte
pravdu, pani Materniaková, uvažovali sme aj s vašimi deťmi, veď spĺňate
regule pre štátnu pomoc pre školopovinné deti, ale prišlo nám od dobrej
duše, ktorá vašu rodinu určite dobré pozná, anonymné písomné
hlásenie.“ Riaditeľ otvoril stolík a vytiahol z vrchnej zásuvky bielo
modrý listový papier. „Pozrite sa pani, tu to máte čierne na bielom, že
vaša rodina nie je tak chudobná, aby deti mohli dostať štátnu pomoc.
Dokonca v tom liste stojí, že až dve prasiatka ročne vychováte a tak ich
školská rada vylúčila. Dostali to tí, ktorí to viac potrebujú.“ Mama
pre slzu na krajíčku na list ani nepozrela, pána riaditeľa sa viacej na nič
nevypytovala, ani sa nesnažila pátrať, kto napísal takýto list. Pomyslela
si svoje o zákernosti aj slzička jej vyšla a deťom sa to snažila
vysvetliť. Bol to asi veľký chudák, ktorý vaše darčeky dostal. Deti ani
rodičia nepochopili nežičlivosť niekoho neznámeho, ale všetci sa s tým
zmierili. Veď idú Vianoce a na Vianoce sa všetky hriechy odpúšťajú.<br>
Na druhý deň, deň štedrovečerný, keď príprava na štedrú večeru
vrcholila, nás mama poslala na dvor. Otec za zadnou stenou ukladal narúbané
drevo a my, tmoliac sa po dvore, metlou sme rozvirovali padajúci sneh. Cesta od
mesta bola ako vymetená, nikto nikde, zrazu vo víriacom snehu sme zbadali
bicykel a na ňom chlapa, ktorý sa v začínajúcom šere blížil k nám.
Bolo nám to čudné, teraz v začínajúcej fujavici a pred Štedrým večerom
sa niekde niekto vybral. Chlap na bicykli nás zbadal, zastal pred bránkou.
Zvedavo sme si ho obzerali. Nebol to obyčajný chlap, fúzatý s neoholenou
bradou, na ktorej sa trblietali vločky čerstvého snehu, v dlhom zafúľanom
kožuchu vo veľkej baranici padajúcej do čela vyzeral v mojich očiach ako
z iného sveta. Trochu sme sa aj zľakli. Chlap sa popozeral po okolí, keď
nikoho iného nezbadal, pevným hlasom na nás zavolal: „Tu býva rodina
murára Franca?“<br>
„Áno,“ zakričali sme zborovo, až ma malú Magdu sediacu v drevenom
vozíku, tá si húdla to svoje gá-gá.<br>
„Tak som vás našiel,“ povedal neznámy chlap. Zosadol z bicykla,
z kožucha oklepal mokrý sneh. Zrak mu padol na urasteného školáka Jožka:
„Ty budeš asi najstarší.“ „No, no…,“ so strachom v hlase zamrmlal
Jožko. „Poď bližšie,“ pobádal ho chlap, „neboj sa.“ Jožko nesmelo
podišiel k chlapovi, ten sa obrátil, jednou rukou pridržiaval bicykel a
druhou sa snažil z nosiča niečo vybrať. Zbadali sme tam veľký balík
ledabolo pripevnený papierovou šnúrou. Chlap ju pomaly rozviazal a balík
podal Jožkovi.<br>
„Daj to otcovi. Povedz, že vám to posiela Ježiško.“ Pri týchto slovách
neznámeho sme onemeli, len sme pozerali raz na balík a raz na chlapa. Báli
sme sa čo i len slovko povedať, aby si to chlap nerozmyslel. Zdalo sa mi, že
napriek svojmu výzoru sa začína pred mojimi očami meniť na anjela. Neznámy
nás všetkých troch pohladil pohľadom, zaželal rodičom pekné Vianoce,
napravil kožuch, pritiahol hlbšie do čela baranicu, sadol na bicykel, nohami
sa začal odrážať. Pomaly, pomaly sa strácal už v pokročilej vianočnej
tme.<br>
„Otec, otec, mami!“ s krikom som s Lackom vbehla do izby. „Čo sa
deje?“ okríkla nás mama. „Ježiško tu bol!“ kričal Lacko, ja som sa
pridala a tak sme kričali jeden cez druhého. „Aký Ježiško?“ pýtal sa
prekvapenie otec. „No Ježiško taký z neba a na bicykli,“ vysvetľovala
som otcovi. „Ale Mária, kde by sa tu vzal Ježiško?“ ohradil sa otec.
„Hmm…,“ zháčila som sa. „Ježiško z neba a na bicykli?“ nechápavo
sa pozrel na nás otec, ale keď najstarší Jožko vošiel do izby držiac
v obidvoch rukách veľký balík, začali aj rodičia veriť, že si
nevymýšľame. Balík, ktorý im posiela Ježiško sa ocitol na stole. Otec len
neveriacky krútil hlavou. Zobral do ruky pekne sformovaný balík v hnedom
papieri previazaný špagátom zakončený malou mašličkou, potriasol ho a
deťom sa zdalo, že uveril. Mama neveriac, že sa niečo také môže stať,
prerušila varenie a podišla k stolu. Otec to zobral vážne, alebo sa aspoň
pred deťmi tak tváril. Ešte raz ho poťažkal. „Deti, keď to priniesol
Ježiško, tak potom ho hádam dáme pod stromček,“ uspokojoval nás otec.
Nejako sa nám to v našej nedočkavosti nepozdávalo, ale keď to povedal otec
s nevôľou sme rešpektovali.<br>
Stromček, malá jedlička ozdobená kockami cukru zabalených v staniole a
pár orechmi hompáľajúca sa za špičku pripevnená na hrade stropu, prijala
Ježiškov darček pod svoje konáre. Deti zostali stáť pod stromčekom,
radosť z nečakaného zázraku ich zaskočila, zvedavosť a ich nedočkavosť
za malú chvíľku pochopili aj rodičia.<br>
„Dávaj na stôl večeru,“ súril otec mamu. „Už to bude, len scedím
pirohy,“ upokojovala nedočkavcov mama. Ponáhľala sa, sama zvedavá, čo im
ten Ježiško priniesol.<br>
Večera to nebola obyčajná, ale štedrá a tá trvá trochu dlhšie.
Nedočkavosť detí a ich rodičov rástla, ale zvyky a obyčaje treba
dodržať. Najprv cesnak, chlieb, oblátok z medom, polievka jedná, druhá…
Aj keď sme sa snažili jesť rýchlo, zdalo sa nám to nekonečné. Konečne
sme dojedli posledný chod, už sme stavali od stola, keď sa pod oknom
rozhučala dobrá novina. „Deti musíme počkať,“ krotil nás otec:
„Nepatrí sa, aby sme koledníkov neprijali.“ Napätie rástlo, konečne
odišli.<br>
Otec rozbalil Ježiškov balík. V ňom malý poklad, a to priamo od
Ježiška.<br>
„Čiapka a sveter, to bude pre Jožka. A tu druhá čiapka, sveter, to bude
pre Lacka,“ víťazoslávne licitoval otec. „A čo je tu?“ spýtal sa
dcérky, keď zobral do rúk samostatne zabalený balíček. „To bude asi pre
teba,“ a podal mi kus krásnej hodvábnej látky. V balíku bola pre
každého tabuľka čokolády a do špirály zatočená celá stránka novín,
na ktorej sa čiernymi písmenami skvel veľký nápis Pravda chudoby, z ktorej
sa sypali po čerstvo vydrhnutej dlážke sladké, ovocím voňajúce
cukríky.“<br>
Brechot Jerryho prerušil mamine rozprávanie. Nastalo ticho, čakali sme, čo
bude ďalej. Mama sa zasekla, bolo počuť iba jej dych. „A čo bolo ďalej
babka?“ ozval sa vnuk Dávid. „No nič. Boli to moje najšťastnejšie
Vianoce.“<br>
<strong>Miroslav Majerník</strong></p>

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter