Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Ježiško na bicykli (I. časť)

<p>Vlado ešte ani poriadne neotvoril dvere rodičovského domu a už som
pocítil malé napätie, čosi také, ako keď sa jazykom dotknete batérie. Bol
som rád, že došiel. Asi uvidel auto pred domom, tak sa zastavil. Je to
dobré, aspoň si s mamou trocha pohovoríme, obveselíme ju a aj ona sa
poteší. Len čo ma zbadal sedieť s mamou za stolom, namiesto pozdravu
naladil úsmev a viditeľne sa mojej prítomnosti potešil aj on. Zložil bundu,
povesil ju na operadlo voľnej stoličky a iba tak v stoji zvestoval nám
najbližšiu budúcnosť.<br>
„Rodina, čo nevidieť sú tu Vianoce,“ povedal to s takou dôležitosťou,
akoby to bola novina tej najvyššej triedy.<br>
Zadíval som sa naňho, naše oči sa nám stretli, ale nejako som nepochopil
kam mieri, veď Vianoce sú ešte ďaleko. Opatrne, bez známky zvedavosti, som
sa ho opýtal. „A čo ma byť?“<br>
„No Vianoce,“ prekvapene na nás pozrel: „Nepočúvaš rádio a
nesleduješ televíziu?“ Všade samá reklama, vianočné melódie, koledy
znejú z každej diery.<br>
„Vianoce, Vianoce, nič nové, veď sú tu každý rok,“ zaujal som
neutrálnu pózu a pokračoval. „Myslím, že Vianoce boli dobré, keď sme
boli deti a tak to aj zostalo.“ Vlado pohotovo moju úvahu doplnil:
„A teraz sú dobré pre obchodníkov, špekulantov, ktorí si prídu na
svoje.“<br>
„Nesmieš si to tak brať, človek čím je starší. tak to tak dramatický
nevníma,“ snažil som sa ho uspokojiť a zvrtnúť reč na inú tému, ale
Vlado sa nedal.<br>
„Veď to tak ani neberiem,“ súhlasil s mojím konštatovaním Vlado.
„Najväčším problémom súčasných Vianoc je vymýšľať si, koho čím
obdarovať, či sa mu to hodí, alebo nie – bude spokojný, nebude
spokojný?“ pýtal sa Vlado, akoby sám seba. Poobzeral sa po kuchyni a keď
videl, že nikto nejaví o jeho tému záujem, pokýval plecami. Po malej
pauze, keď sa ticho predlžovalo, pokračoval vo svojom monológu na tému
Vianoce a vianočných darčekov ďalej.<br>
„Hm, niekedy to nebolo také problematické,“ nedal sa odbiť mojím a
maminým nezáujmom Vlado. Obrátil sa k mame, akoby sa jej chcel opýtať,
„mami veď povedz ako to bolo.“ Keď ani po hodnej chvíli od mamky nepočul
žiadnu odpoveď, tak začal z iného konca.<br>
„Vianoce boli o niečom inom. Boli o pokore v očakávaní niečoho
pekného, nevedeli sme to rozoznať, ale tešili sme sa. Vianočné darčeky to
bolo to posledné. Chudobnejší nič nečakali, spravidla ani nič nedostali,
nanajvýš nejakú domácu lakotu, koláč, alebo jablko.“ Mama, súhlasne
pokývala hlavou.<br>
„Pokiaľ sa dobre pamätám, za našich detských čias ste to ako rodičia
mali tiež dosť jednoduché,“ obrátil sa na mňa, čakal, že mu
prisvedčím, ale keď nepočul môj súhlas pokračoval: „Nám deťom sa
kúpila nejaká čiapka, rukavice, alebo sveter, pribalil sa pomaranč, banán
niekedy aj malá čokoládka, alebo balíček cukríkov, starý otec dostal
tabak, babka šatku, keď bol dobrý rok, tak obidvaja aj papuče a bolo to
vybavené. Ale dnes to je hotová veda,“ znechutene svoju darčekovú
rétoriku rozvíjal ďalej. Rezignovane kývol rukou a prisadol si k stolu.
„Nebolo to celkom tak,“ prerušil som jeho vyčítavanie darčekov. „Raz
ste dostali korčule gvinťáky a na druhý rok dokonca aj lyže“.<br>
„No, no, ale to sme už boli starší,“ nedal sa svojou argumentáciou
jednoduchosti zlomiť Vlado.<br>
„Babka, to ste boli takí chudobní?“ ozval sa náš synovec Dávid,
stojací pri dverách ležérne opretý o zárubňu hrajúc sa z mobilom.<br
/>
Mama doteraz iba počúvala, prebralo ju až slovo chudoba, pozrela smerom
k dverám, kde stal jej vnuk.<br>
„Chlapci, chlapci,“ nežne, ako by sme stále boli ešte deti, oslovila nás
všetkých troch mama: „Mať tak vaše starosti s Vianocami a darčekmi, keď
obchody sú plné vecí od výmyslu sveta,“ slabým, ale uspokojivým hlasom
nás pokarhala mama. Náhle prerušila myšlienku, akoby lovila vo svojej
pamäti, dvihla hlavu, snažila prerušenú myšlienku vysloviť. „Keď mi dá
pán Boh čas dožiť, tak to budú už moje deväťdesiate Vianoce,“
s hrdosťou v hlase nad počtom prežitých Vianoc vyslovila mama to svoje
magické číslo.<br>
„Mami, veď my vieme, že už čo nevidieť budeš mať deväťdesiat,“ do
debaty som sa zapojil ja, snažiac sa prejsť na inú tému, lebo akékoľvek
sviatky, darčeky, zhon k nim patriaci, som nemal veľmi v láske. Pripadalo
mi to tak umelo strojene, kde každý chce pred každým vyniknúť.<br>
„Babka, ty už máš deväťdesiat?“ s údivom nad vekom starej mamy sa do
rozhovoru zapojil Dávid, hrajúc sa ďalej so svojím telefónom.<br>
„Veru chlapče, deväťdesiat už mám,“ prikývla hlavou „a pamätám si
tých Vianoc viacej ako vy,“ nechtiac pokračovala už v načatej vianočnej
téme.<br>
„Mami, veď to už nie je ani pravda, že aj za tvojho detstva boli
Vianoce,“ snažil som sa tak trochu s humorom odpútať jej pozornosť od
našich, alebo skôr Vladových starostí s Vianocami a darčekmi.<br>
„Ale je to pravda, aj vtedy boli Vianoce, ale Vianoce pokoja, pokory a
duchovna, nie ako dnes Vianoce zhonu,“ nedala si už prerušiť chod svojich
myšlienok mama. Jej hlas znel pokojne tíško, rozlieval sa po kuchyni, všetci
sme stíchli, aj Dávid odložil mobil a prisadol si k stolu. Maminou tvárou
prebehol úsmev, taký ako keď sme boli malí. Zdalo sa nám, že prítomnosť
zostala za dverami, mama hovorila pomaly, zrak jej uletel niekde do diaľky,
mali sme pocit, že z jej mysle vypadávajú do priestoru deje dávno minulé
na sviatky pokoja a mieru, že okolo nás prebiehajú Vianoce v čase, ktorý
je pre nás ľudí nového storočia už iba romantická spomienka, o ktorej
neraz pochybujeme, či vôbec takáto doba bola. Po hodnej chvíli sa mama
rozhovorila.<br>
Vianoce, to sladké narodenie malého Ježiška prinášajúce zmier, pohodu a
lásku som mala rada. Spomienky na Vianoce svojho detstva máme všetci
v pamäti, tie nám zostávajú na navždy, nezáleží na veku. Predstava
tíško padajúceho snehu, pestrofarebný stromček, spomienka na mamu
pripravujúcu štedrú večeru, na otca kladúceho pod hodovný stôl sekeru,
reťaz a seno, symboly Vianoc. Tešili sme sa z drobností, ale najviac sme sa
tešili z hojnosti jedla. O nejakých veľkých darčekoch sme ani netušili.
A pomaranče, banány? Vedeli sme, že existujú, ale v našom meste ich jedol
iba ak pán notár, farár, ale ja som ich v tom čase v obchodoch nevidela.
Raz do školy priniesla pomaranč Róžika Amselová, dcéra obchodníka
s koloniálnym tovarom. Narezala ho na kúsky a dávala dievčatám ochutnať.
Na mňa sa už nedostalo, ušiel sa mi len kúsok kôry, ktorú som si schovala
do tašky, vôňu pomaranča som cítila ešte dlho. Neskôr, ako sa časy
menili k lepšiemu, tak aj Vianoce boli bohatšie až keď to neprerušila
vojna. Na vojnové Vianoce by som najradšej zabudla. Už pri spomienke na vojnu
sa mi tisnú slzy do očí. Po vojne, keď som dospela, vydala sa a spolu
s otcom sme sa stali rodičmi, tak pribudol pohľad na vás deti, na vaše
rozžiarené očká. Boli síce chudobnejšie, ale zato duchovnejšie. Večera
bola tradičná, bezmäsitá s rybou, rozbalili ste darčeky, tešili ste sa a
po večeri ste išli po spievaní. Pamätáte sa? To bol taký zvyk chodiť pod
okná spievať príbuzným koledy. To bolo radosti, keď vám niekto dal korunu.
V noci, keď ste boli starší, tak ste šli na polnočnú omšu. V duchu som
sa usmial, mama sa na chvíľu zastavila, bez toho, aby som niečo povedal, som
ju myšlienkou doplnil.<br>
„Vlado, pamätáš si na kostolného anjelika, ktorému keď sme do kasičky
dali vykoledované korunky, tak nám vďačne pokýval hlavou?“ Spomienka nám
všetkým vyčarila úsmev, prikývli sme a čakali, až sa mama rozhovorí.<br
/>
„Babka, a čo, darčeky boli nejaké?“ prerušil babkine rozprávanie
Dávid. Mama sa zastavila, zamyslela, prebrala do reality. Mlčali sme a ona
hľadala kdesi v hĺbke svojej duše prerušenú niť spomienok. Prikývla a
pokračovala.<br>
„Boli aj darčeky, no nie každý si ich mohol dovoliť. My ako deti sme
dostali jabĺčko, cukríky, pár orieškov, ale tešili sme sa a ďakovali
Ježiškovi aj za to. V chudobných rodinách nebolo ani to, deti skôr dostali
bitku ako darčeky,“ snažila sa vtedajšie pomery vnukovi vysvetliť mama.
Zrazu sa zháčila. Zdalo sa, že jej myseľ si niečo pekné pripomenula.
Pozrela po nás, ešte raz si prebehla mysľou udalosť, ktorá sa pred
chvíľou zrodila v jej unikajúcich spomienkach.<br>
„Raz som predsa aj ja dostala darček a to priamo od Ježiška.“ Pri
spomienke na dávnu príhodu sa jej oči rozžiarili, s hrdosťou v hlase
cítila, že sa musí pochváliť. Záhadne sa usmiala: „Aspoň vtedy som tomu
verila, že to bol Ježiško, aj keď vyzeral oveľa starší.“ Videla, že
my, jej poslucháči začíname pochybovať, lebo ako skúsení chlapi máme
inú predstavu o Ježiškovi. Postrehla, že neveríme a tak sa mama, ale už
o čosi rezkejšie, znova rozhovorila.<br>
<em>(pokračovanie v nasledujúcom čísle)</em><br>
<strong>Miroslav Majerník</strong></p>

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter