Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Gribovčanka Anka Gulová oslávila krásne životné jubileum – storočnicu

Začiatkom novembra sa
v stropkovskej obci Gribov konala krásna slávnosť. Anna Gulová, rodáčka
z Oľšavky, oslávila svoje sté narodeniny. Jubilantke k tomuto krásnemu
životnému jubileu blahoželali všetci, Stropkovské Spektrum nevynímajúc.
Krásne kvety, blahoprajné slová i vrúcne modlitby za zdravie patrili len a
len pani Anke.

„V Gribove dobre divča dostali …začali spivaty na
voze,“
toto sú spomienky našej storočnej jubilantky, ktorá
sa vydávala v roku 1939 z rodnej Oľšavky do Gribova.
Po 18 rokoch manželstva, v čase, keď mala pani Anka 39 rokov, sa im
konečne narodila zdravá dcéra, ktorá sa teraz príkladne stará o svoju
100 ročnú mamku.
„Mám veľa spomienok, až veľa spomienok na svoje detstvo,… na
všetko, až veľa… Veľmi ťažko sme tam žili,“
hovorí
pani Anka, ktorá pochádza zo siedmych súrodencov. Mala tiež dvoch
nevlastných, pretože mama pani Anky sa vydala za vdovca.
Svoje detstvo prežila v Oľšavke, kde vychodila aj školu. Ako
pätnásťročná odišla do Českej republiky, kde dva roky slúžila. Potom sa
vrátila domov. Vydala sa a zamestnala sa v Stropkove. „Manžel
staval chyžu a ja robila na piňazy,“
spomína pani Anka na
výstavbu domu, ktorý stavali svojpomocne.
Krátko po svadbe vypukla vojna. Manžel pani Anny mal ešte troch bratov. Dvaja
museli do vojny, jeden mohol ostať doma a jeden bol ešte príliš mladý na
to, aby šiel do boja. Rodinu však museli evakuovať do Spišského Podhradia.
Keď sa konečne mohli vrátiť domov, čakal ich veru smutný pohľad. Celá
vrchná časť domu bola zhorená. Postupne sa snažili dom znova opraviť.
„V Spišskom Podhradí nám Nemci vzali kone, nemali sme sa ako
vrátiť späť domov s tým všetkým, čo mali. Keď sme akosi vrch domu
opravili, nemali sme nič. Bola chudoba, tak sme znova odišli do Vranovského
Dlhého. Vošli sme do akéhosi domu, do Luteránov, kde sme dva roky robili.
Dali nám zrno a manžel ho priviezol domov. Konečne bolo čo do mlyna
dať,“
smutne spomína pani Anka ďalej.
Ich putovanie sa však neskončilo. Neskôr boli nútení znova odísť do
Čiech, až do Rozbachu, dnes mesto Hranice, ktoré leží v údolí,
v najsevernejšom cípe Ašského výbežku, kde obaja pracovali v textilke.
„Prišli sme na Čechy, kde sme robili. Manžel v sklade a ja
v pradelni. Dali nás až za mesto. Budova bola veľmi dlhá a bolo tam
strašne veľa ľudí. Blízko tiekla vodička, jarok. Tam sme sa chodili
umývať. Manžel tam veľmi ťažko ochorel, postihla ho malária. Vzali ho do
nemocnice, kde ho zachránili,“
spomína na svoje útrapy pani
Anka, ktorej život nebol veru jednoduchý.
„Len tak-tak ho z toho vyslobodili. Po vyzdravení sme všetko
nechali tak, už sme toho mali dosť, tak sme sa znova vrátili nazad. Dva roky
sme tam vydržali,“
pokračuje vo svojom rozprávaní.
Keď sa vrátili naspäť do rodnej obce, pani Anka sa zamestnala v Stropkove
u Andrejka. Povyše starej pošty bola drevená búda, v ktorej bola krčma,
kde neskôr pracovala osem rokov. Nasledovalo radostné očakávanie bábätka,
takže s prácou v krčme skončila a ostala doma. Až po nástupe ich jedinej
dcéry do školy sa opäť vrátila do práce. Päť mesiacov pracovala
v stropkovskom kláštore a ďalších 18 rokov v stropkovskej nemocnici, kde
bola zamestnaná až do svojej sedemdesiatky.
Pôvodný dom s gánkom je už v novom šate, zo starej stodoly je kotolňa.
Ich jediná dcéra, ktorá má dnes 61 rokov, býva v spoločnej domácnosti
s mamou a svojim manželom. Deti sa už rozleteli po svete a majú vlastné
rodiny. O svoju mamku sa stará od roku 2004. Manžel pani Anky, ktorej by
veru nik nehádal sto rokov, zomrel v roku 2012 ako 98 ročný. Zdá sa teda,
že im za všetky tie útrapy bola daná do vienka dlhovekosť a relatívne
zdravie.
Svadbu svojej dcére vystrojila pani Anka na dvore rodného domu v Gribove.
„Zo Svidníka nám priviezli všetko, lávky i stany. Ľudí bolo
veľa,“
spomína pani Anka, ktorá sa teší trom vnúčatám a
5 pravnúčatám. Najmladší člen rodiny oslávi v decembri svoje prvé
narodeniny.
Na oslavu tohto významného životného jubilea Anky Gulovej z Gribova bolo
pozvaných vyše 65 hostí i traja otcovia duchovní. „Veľmi
dobre bolo, poschádzala sa celá rodina. Prišla aj sestra pani Anky, jediná
žijúca, dokonca aj jej vnuk z ďalekého Anglicka,“
dodáva
dcéra jubilantky, ktorá nosí rovnaké meno ako jej mamka.
Za zdravie pani Anky sa slúžila aj slávnostná svätá liturgia.
„Vo farnosti máme kňaza, na výpomoc aj kaplána. Sú veľmi
šikovní a mladí. Ich kázne sú krátke a múdre, je nádherné počúvať
ich,“ myslí si Anka ml. „Už len ostáva, aby sme aj žili tak, ako nám
kážu,“
dodáva s úsmevom.
V prvé piatky prichádzajú k pani Anke, aby sa vyspovedala a prijala sväté
prijímanie, lebo nohy pani Anku do chrámu nevládzu odniesť. Nachodili sa už
veru dosť.
Pani Anka si pamätá krásne staré modlitby, o ktoré sa delí s kňazom
i kaplánom. A podelila sa aj s nami. Zarecitovala nám takmer celú báseň
Turčín Poničan od S. Chalúpku i Katarínu… Ostala som v nemom úžase.
Aká silná a odovzdaná je táto žena. Pri riešení každodenných
„trápnych maličkostí“ je nutné myslieť na ňu. Na to, ako bojovali, ako
prežívali, ako putovali, ako chceli a nemali, ako padali a znova vstávali,
ako sa nebáli postaviť osudu tvárou v tvár…
Dnes, nie tak dávno, sa zišlo viac ako 60 ľudí, aby pani Anke blahoželali
k storočnici, aby blahoželali žene, ktorá si zaslúži náš rešpekt a
úctu. Učme sa z rád starších a posúvajme ich ďalej. Veď tí, čo nám
môžu dať tie najkrutejšie svedectvá je žalostne málo, až prirýchlo
miznú a s nimi rovnako miznú aj fakty a svedectvá o krutosti vojny, ktorú
nik z nás nikdy viac nechce zažiť. Buďte zdravá, pani Anka, bolo
nám cťou!

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter