Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Fero Vašš: Špagáti IV.

<h3>(záverečná časť poviedky stropkovského autora, ocenenej na
celoslovenskej súťaži Poviedka 2012)

<p>Vlado sa vracal na staronové pracovisko. Po ukončení elektrotechnickej
fakulty na košickej technike sa vrátil domov a zamestnal sa v Dukelských
strojárňach. Dva mesiace bol na absolventskej praxi, potom išiel brániť
vlasť proti imperialistickým agresorom do Plzne. Teraz Vladova cesta viedla
najprv na kádrový odbor. Zaklopal a vošiel na sekretariát. Pri stole sedela
vykudrlinkovaná blondína Axika a zamyslene pila rannú kávičku. Pamätal si
ju z vysokej školy. Dvakrát ju neprijali na právo, dvakrát to skúšala na
technike. Matematická analýza v prvom semestri bola však nad jej sily. Tak
z Axiky sa inžinierka ani doktorka práv nestala. Chytila si po známosti
dobré miesto na kádrovom a teraz dúfala, že si ešte chytí nejakého
ambiciózneho súdruha inžiniera alebo doktora. Axika tiež Vlada spoznala.
„Čo by si rád?“ spýtala sa s úlisným
úsmevom.
„Idem z vojny a hlásim príchod,“ snažil sa
zavtipkovať Vlado.
„Chceš ísť za námestníkom?“ spýtala sa
Axika.
„Čo chcem, musím.“
„Dobre, ohlásim ťa.“
„Vitaj, súdruh Vaškanin, už na teba netrpezlivo
čakáme,“
bodrým súdružským úsmevom privítal Vlada
námestník pre kádrový a personálny rozvoj. Toto bolo Vladovi nejaké
divné. Pred vojnou mu povedali, že ešte si bude musieť odmakať 4 mesiace
absolventskú prax. A teraz taký fofr. „Vidím, že na mňa
čudne pozeráte. Súdružka Džubáková si vás vybrala na oddelenie MTZ. Mali
by ste ju poznať, ona osobne za vás intervenovala.“

Vlado prikývol a prevrátil oči. Džubáková bola rozvedená ambiciózna
štyridsiatnička a jej slabosťou boli mladí fešáci. Ešte pred vojnou spolu
trošku popili v závodnom klube a vtedy si aj potykali, len súdružka na to
potom nejako pozabudla. „Vo svojich kádrových materiáloch ste
uviedli, že ovládate nemecký jazyk a máte záujem pracovať na obchodnom
úseku.“

„Ale ja som myslel odbyt.“
„Súdruh, mení sa charakter nášho podniku, viac budeme
kooperovať so súdruhmi z NDR. A navyše, hneď od dnešného dňa vám
dvihneme plat na 2300 korún.“
Vlado si predstavil nymfomanku
Džubákovú a mlčal.
„Súdruh Vaškanin, nepozerajte ako neprítomný, už je to
schválené. Naše papiere vám dá súdružka Beňadikovičová a potom sa
budete hlásiť u vedúcej MTZ.“

„Vitajte, Vladko, už sa na vás teším,“
s úsmevom privítala súdružka Džubáková mladého inžiniera.
„Dobrý deň,“ usmial sa aj Vlado.
„Som rada, že ste prijali moju ponuku.“
Vlado len prikývol. „Čo vás presvedčilo? Chuť pracovať
v obchode? Alebo chuť spolupracovať so mnou, veď sa poznáme zo závodného
klubu.“

„Plat,“ úprimne sa priznal Vlado, ale spomenul si
aj na ten závodný klub.
„Verím, že budeme spolu dobre vychádzať,“
sprisahanecky položmurkla.
Vlado opäť len prikývol. Únava zo včerajšej opice naňho začala
doliehať, cítil, že sa potí, a mal z toho všetkého nie práve
najpríjemnejší pocit. Všetko je to akosi ináč, sám nevie prečo. Aj keď
spočiatku bol rád, že ide pracovať do kancelárie, ale táto žena…
„Zdá sa mi, že hádam zo mňa máte strach? Vari sa len
nebojíte žien?“

„Nebojím, ale to viete, v kasárňach sa veľa žien
nepohybuje,“
snažil sa ospravedlniť svoju neistotu Vlado.
„Sprechen Sie Deutsch?“ zašveholila Džubáková
a zmenila konverzačný jazyk.
„Ja. Ziemlich gut,“ odpovedal a pomyslel si, že
teraz ho bude nenápadne skúšať, ako mu ide nemčina.
„Junger Mann, möchten Sie einen Kaffee?“
Vlado opäť prikývol. Vedel, že v tomto stave je káva to najlepšie, čo si
môže dať. Včerajší ťažký deň naňho začal poriadne doliehať.
„Budeme mať spolu dlhší rozhovor. Zatiaľ vám poviem len
toľko, že okrem iných produktov budete mať na starosti nemecký trh
v oblasti plastov. Vyznáte sa v tom?“

„Veľmi nie,“ priznal Vlado farbu.
„Nevadí, zaučím vás. Budem sa vám osobne
venovať.“

Vlado len pokrčil plecami. Varná kanvica vypla a Džubáková zaliala kávu.
„Pokojne si vypite kávu, pán inžinier, ja si ešte skontrolujem
materiály na dekádnu poradu. Potom vám ukážem
kanceláriu.“

Vladovi bolo divné, že ho oslovila pán, a nie súdruh. Pochlipkával kávu,
Džubáková čosi čítala a jedným okom si premeriavala Vlada ako nejakého
chovného býka na výstave plemenných zvierat. Vlado si to všimol a bolo mu
to nepríjemné, do tváre mu opäť vystúpila červeň. Mal také vnútorné
tušenie, že priezvisko novej šéfky úplne korešponduje s jej charakterom.
Pôvodne si myslel, že opäť bude makať aspoň 4 mesiace vo výrobe, aby
naplnil polročnú absolventskú prax, a tu zrazu priamo kancelárske miesto a
navyše na obchodnom úseku. Chcel byť síce na odbyte, ale veril, že to
časom príde. Bol celkom rád, že na strednej a vysokej škole poctivo drvil
nemčinu, aj keď momentálne mal problém aj s konverzáciou v slovenčine.
Teraz to môže uplatniť v praxi. Mal síce trochu obavy z uslintaného
pohľadu novej šéfky, ale čo tam po šéfke, keď tu pracuje aj Axika. Na
vojne sa o ženu ani poriadne neobtrel a Axika bola kosť k svetu, aspoň na
prvý pohľad, a mal pocit, že v jej oku zbadal záujem. Takto sa začínal
jeho prvý pracovný deň.
Prišiel domov a rozmýšľal, čo s načatým dňom. Matne si spomínal, že
Rišo ich pozýval na popravku do Brudňáka. Nemal chuť na debatu s otcom,
tak radšej vypadol. S poblednutým Vasiľom sa stretol akurát pri vchode do
krčmy. Rišo práve niesol tácku s pivom, hneď ich zbadal, zamieril k nim a
privítal ich širokým úsmevom.
„Tak čo, špagáti, čo si dáte, opäť halb und
halb?“

Vasiľ len pokýval plecami a bolo mu to takmer jedno, no Vlado bol
rýchlejší.
„Riško, dnes budeme piť len pivečko. V práci mi nebolo práve
najlepšie a keď pozerám na Vaska, tak myslím, že ani jemu nie. Tak nám
dones na úvod dobré orosené.“

Rišo, vidiac ich smutné oči, hneď zložil 2 pivečká z tácky a Vlado
pokračoval: „No čo, Biľaku, čo na tom družstve budeš robiť,
krajčíra?“

„Daj pokoj s Biľakom, to bol otcov nápad, ja mám taký nijaký
pocit, predseda mi vravel, že začnem ako traktorista, ale asi len žartoval.
Povedz radšej, čo ty?“

„Ja som síce v robote spoznal sympatickú sekretárku a novú
chtivú šéfku, ale tiež som taký nejaký nanič. Politruk nám na vojne
vravel, že po vojne máme dvere otvorené pri budovaní socializmu, ale po
tých matných spomienkach na toho debila Galamboša sa na celý socializmus
môžem vysrať.“

„Tak to som lepší, ja som sa na socialistickú budúcnosť už
včera vygrcal, navyše rovno pod hviezdou.“

„To sme sa teda rýchle dohodli, že ho
nevybudujeme.“

„Pozri, u nás boli zlomové roky 1948 a1968, aj rok 1988 by
mal byť prelomový…“

„Lenže do konca roka sú už len tri mesiace a my nestihneme
rozložiť to, čo súdruhovia budujú štyridsať rokov,“

povedal Vlado a smial sa na celé ústa a na pol krčmy.
„Za tri mesiace nestihneme ani napísať péozetku. Do konca toho
roku teda asi nie, ale tipol by som, že do konca budúceho roka socializmus
dodžubeme.“

„Myslíš, že my dvaja?“
„Možno nám niekto pomôže.“
„Ty si dočista zošalel.“
„Ja sa s tebou stavím, že novoročný prejav v roku 1990 už
neprednesie Husák…“

„A kto, intelektuál Jakeš alebo tvoj vzor rétor
Biľak?“

„Tí dedovia pôjdu konečne do dôchodku.“
„Ale ty ani ja prejavy písať nevieme, lenže niekto ho musí
napísať a v televízii prečítať,“
pokračoval Vlado
v úvahe.
„Ja si myslím, že nejaký spisovateľ sa už len
nájde.“

Čašník Rišo akurát prišiel k stolu po prázdne krígle, Vasiľovi
prišiel vhod.
„Rišo, budete mať otvorenú krčmu 1. januára
1990?“

„Ja neviem, či dovtedy nebude koniec sveta.“
„Koniec sveta nie, ale my dvaja sme sa dohodli, že bude koniec
socializmu. Niekde si poznač, že v tento deň bude mať novoročný prejav
namiesto Husáka nejaký spisovateľ a potom si tu spoločne
vypijeme.“

„Aký spisovateľ? Ja nechcem iného
prezidenta.“

„Ty si taký ctiteľ súdruha Husáka?“ podpichol
ho Vlado.
„Vlado, prezradím ti svoj životný sen. Čakám, že raz ku mne
do krčmy príde Husák, ja mu prinesiem pivo a poviem prípitok. Od Riša je
pena hustá, výborná pre nášho Gusta.“

Obaja bývalí špagáti sa začali smiať a Vasiľ poznamenal:
„Husák asi veľmi pivo nepije, ani keby si mu načapoval s penou
ako smotana.“

Rišo sa profesionálne zamyslel: „Tak nech bude nový prezident,
ale ja by som chcel takého, čo pije pivo.“

Vasiľ sa usmial: „Tak potom to bude Čech, lebo oni všetci pijú
pivo.“

Rišo však nechcel politické debaty, ale kšeft, tak sa spýtal:
„A vy teraz čo chcete piť?“
Rozjarený Vasiľ objednal. „Rišo, tak nám načapuj také pivo
ako pre nového prezidenta.“

„Chlapci, veď ja také čapujem stále…“

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter