Fero Vašš: Špagáti III.

<h3>(pokračovanie poviedky stropkovského autora, ocenenej na celoslovenskej
súťaži Poviedka 2012)

Vonku stále pršalo. Všetci traja sa rozišli domov, každý iným smerom a
každý svojím neistým krokom. Vasiľ sa prebúdzal. Rusnák šja zobudyl,
pid mostom v Bratislavi, Rusnák šja zobudyl..
Toto mu zvučalo v hlave.
Toto počul a tak sa aj cítil. Na včerajšok si matne spomínal. Kysak, teta
Lola, snack bar, Nataška, major Lastivka, súdruh Galamboš, medzitým rum aj
s niečím, akýsi dedo mu čosi dohováral. Ale čo? Potom asi vracal…
A taký istý pocit mal aj teraz. Pomaly vstal z postele a šiel do
obývačky. V sekretári hľadal vodku, ale veľmi sa nedarilo. Nejaký pohár
chcel priniesť Vaskovi šťastie a obetoval sa na črepiny.
„Vaska, čo hľadáš?“ zahrmel nad ním otcov
hlas. Vasiľ otca vždy rešpektoval.
„Dal by som si poldeci,“ hlesol ticho.
Otec vybral poloprázdnu fľašu borovičky a nalial dva nie celkom plné
poháriky. „Vaska, toto vypi, ale dnes viac
nie.“

Vaska do seba hodil nedoliaty krčmový poldecák na ex. Teplo sa mu rozlialo
celým telom a trošku ho to popravilo. „Jednu fľašu
gruzínskeho koňaku ti dám so sebou. Dáš ju Josifovi, teda predsedovi, že
ho pozdravujem. A nieže budeš piť s ním. Ešte by si pomyslel, že si
ožran,“
zahrmel otec. A po chvíli tichšie dodal:
„A možno aj si. Myslel som, že vojna z teba urobí chlapa, ale
asi urobila ochmelku. Hanbi sa…“

A Vasiľ sa aj hanbil a najviac práve pred otcom. Bol prvorodený syn a otec
ho dal pokrstiť na Biľakovu počesť menom Vasiľ. Otcova premena syna na
krajčíra mala byť dokonalá. Súdruh Vasil Biľak odišiel na učenie do
Hradca Králové, vysokú školu pre syna preto vybral Vysokú školu textilnú
v Liberci, odbor textilné stroje. Vaska protestoval, ale nakoniec súhlasil.
Otec veril, že syn v Odeve urobí veľkú kariéru, tak po škole automaticky
nastúpil do Odevných závodov generála Svobodu. Táto práca ho však
nenapĺňala a chcel sa vrátiť do Čiech. Otec svojho miláčika nechcel
stratiť a zatiaľ čo Vaska bol na vojne, otec mu hľadal prácu inde. Spomenul
si aj na kamaráta, predsedu družstva Ďura Maďara, teraz už Josifa. Do
kufríka vzal tri fľaše gruziňáku, lebo vedel, že toto kamaráta
obmäkčí. A práve dnes mal Vaska ísť prvýkrát na nové miesto. Otec sa
tešil, Vaska sa trápil. Momentálne ho sušilo a hľadal fungl nové rifle, za
ktoré na poslednom opušťáku vysolil v tuzexe 140 bonov. Našiel ich, no
boli od blata, na lýtku ovracané a na kolene síce malá, ale diera. Keď
videl otec synove rozpaky, nariadil: „Vytiahneš zo skrine
štátnicový ancúg!“

„Toto si na družstvo neoblečiem,“ skúsil
protestovať Vasiľ.
„Ale presne toto si oblečieš, nech si predseda nemyslí, že
nevieš, čo sa patrí, aj červenú kravatu si daj.“

Vaska protestoval, mrmlal čosi: „Toto už nie. Nie som malý
chlapec.“

Nakoniec sa oholil, pomaly obliekol bielu košeľu, natiahol hnedý,
štátnicami ošľahaný oblek a uviazal aj uzol na kravate.
„No vidíš, synu, hneď to lepšie vyzerá. Nech si ľudia na
družstve nemyslia, že prišiel nový traktorista alebo inseminátor. Ty si
predsa budúci predseda.“

Toto už Vasiľ nevnímal. Keď si šnuroval topánky, opäť ho naplo na
vracanie. Vložil si do úst žuvačku Pedro, aby z neho netiahlo ako zo suda,
a vybral sa za svetlou budúcnosťou socialistického poľnohospodára. Keď
vchádzal na družstvo, žalúdok mal úplne stiahnutý. Ani si nevšimol, že
prechádzal okolo vrátnice s váhou. Na vrátnici sedel dedo Denčák. Kým
bol v gulagu, žena sa mu utrápila a zomrela. Odkedy sa Denčák po šiestich
rokoch vrátil, každý deň chodil ku nej na cintorín. Sľúbil nebožke, že
to tým komunistom raz vráti, aj keď tomu už pomaly aj sám prestával
veriť. Už sa nikdy neoženil. Kus poľa, ktoré kedysi mal, už
obhospodarovalo jednotné roľnícke družstvo. Celý zvyšný život aj on
robil na tom družstve. Kedysi kŕmil svine, teraz robil bachara. Už mohol byť
na dôchodku, ale čo by robil sám doma?
Dedo Denčák sa vyklonil z okienka. „Mladý, kde
ideme?“

„Za predsedom.“
Dedo spoznal včerajšieho mládenca, ktorého videl pred Okresným výborom
KSS. Pamätal si ho ešte z čias, keď u nich brigádničil ako študent.
„Mladý, ty si bol včera na okresnom výbore
strany?“

Vasiľ spomínal: „Asi hej, ujo.“
„Ty si komunista?“
„Nepamätám si presne, ale asi nie, ujo.“
„Ty nevieš, či si komunista?“
„Včera som tam čosi podpísal, ale prihláška do strany To asi
nebola,“
rozpomenul sa Vaska, zosmutnel a doložil:
„Skôr to bol rozsudok nad mojou
budúcnosťou.“

Dedo sa len uškrnul: „Z nás budú asi kamaráti. A predseda
sedí v tej poschodovej budove napravo na prvom poschodí.“

Vasiľ pomaly odkráčal. Tú poznámku o budúcom kamarátstve ani
nevnímal.
Josif už na Vasiľa čakal od skorého rána. Keď zaklopal a vošiel, bolo už
pol deviatej.
„Dobré ráno, som Vasiľ Osifčin.“
„Dobrý deň, som predseda Maďar, ale hádam vieš, že som
Josif. Si sa ku mne pekne do ancúgu vyštafíroval, kedy
nastupuješ?“

„Chcel by som dnes,“ povedal Vasiľ, otvoril
kufrík a gruziňák položil na stôl.
„Tak dobre, dnes ti prepáčim, ale od zajtra sa nastupuje na
družstvo ráno.“

Vasiľ len prikývol hlavou. Predseda vybral dva stakany horčičáky a nalial
viac než do polovice.
Keď si Vasiľ spomenul na včerajšok, len prevrátil oči.
„Vypi, nech vidím, aký si chlap.“ Priťukli si,
Josif to vyexoval, Vasiľ len trochu odpil.
„Čo si baba, dávaj celý stakan.“ Vasiľ to
prehltol na trikrát a na prekvapenie zacítil príjemné teplo a žiadny
odpor.
„No vidíš, možno z teba niečo bude.“ Vasiľ
sa trpko usmial, ale zle mu nebolo. Josif opäť štedro nalial.
„Na zdravie, do druhej nohy.“ Vasiľ sa už
neokúňal a kopol to do seba. „Bude z teba dobrý
družstevník.“
Vasiľ sa zľakol, že bude ešte do tretej
nohy, ale predseda pokračoval. „Dostal som slinu, ale to by
fľaša rýchle padla a poslal by som ťa po ďalšiu, ale musíme
robiť.“

„No práve na robotu sa chcem opýtať.“
„Nebuď taký hrr do roboty, ešte neviem, či ťa
vezmeme.“

Vasiľ sa zarazil: „Ale otec mi vravel, že ste mu
sľúbili…“

„No, zatiaľ si vypíšeš všetky papiere, potom pôjdeš za
lekárom, aby ti dal doklad, že si vhodný na prácu za volantom traktora, a
potom uvidíme.“

„To mám byť traktorista? Vodičák mám len
béčko.“

„Každý chlap na družstve začína za traktorom, hahaha…
V Odeve si šiel hneď do kancelárie?“

„Nie, do výroby na prax.“
„No vidíš, tu je prax traktor, alebo chceš radšej dojiť
kravy? Aspoň by si si siahol na cicku.“

Keď uvidel Vasiľovo zdesenie, dodal: „Nemaj strach, všetko sa
dozvieš ráno. Vybav si papiere a lekársku prehliadku a zajtra ráno o pol
siedmej príď za mnou. Zatiaľ sa maj a pozdrav otca, nech sa niekedy
zastaví.“

Vasiľ sa otočil a chcel odísť, predseda ho ešte zastavil:
„Nie si náhodou člen alebo kandidát strany?“
„Nie som,“ povedal Vasiľ a pomyslel si, že po
včerajšku asi ani nikdy nebude.
„Tak čoskoro budeš a teraz choď.“
„Dovidenia, ráno som tu o pol siedmej.“
(pokračovanie v budúcom vydaní)

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter