Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Červená žiara nad Kelčiankami

<p>Bolo Všetkých svätých roku 1944. V podvečer, keď už bolo dosť
temno, stáli sme na cintoríne v Dobrej nad Ondavou, kde pán farár stojac
u kríža modlil sa za duše zomrelých. Naraz nás osvietila žiara, ktorá sa
rozširovala smerom z východu na západ tak, že osvetlila i náš cintorín.
Prítomní sa otočili a dívali sa, odkiaľ je tá obloha tak ožiarená. Či
snáď je to nejaký zázrak?

<p>Nebol to nijaký zázrak, ale výrazný dôkaz, že nastáva apokalypsa,
ktorá postihne desiatky dedín ležiacich v údoliach Ondavskej vrchoviny.
Kelčianky, ktorých dnes už niet, len ojedinené ovocné stromy pripomínajú,
že tam kedysi pulzoval normálny život, trvajúci niekoľko desiatok
storočí. Veď tam archeológovia odkryli Keltské pohrebisko. Snáď po
Keltoch bola táto osada pomenovaná. Naši občania sa rozutekali domov,
obávajúc sa, či aj našu dedinu neočakáva niečo podobné. V našej dedine
Dobrej nad Ondavou sa vtedy nič nestalo, len sme sa stali svedkami tragédie,
ktorá postihla občanov a dediny ležiace v údoliach od ľavého brehu Ondavy
ďalej na východ. Od toho dňa stali sme sa svedkami po ceste tiahnucich
vyhnancov. Vozy ťahané koňmi a kravami, na nich najnutnejšie veci, čo
predpokladali, že budú potrebovať, nevediac, kam tiahnu, aký osud ich
čaká. Na jednu kolónu vyhnancov nikdy nezabudnem. Svoje spomienky som začal
letom 1944 a jeho jeseňou ho aj skončím. Snáď len deň alebo dva začuli
sme, že po ceste od Veľkej Domaše sa približuje akási procesia, lebo znejú
a stále ich lepšie počuť náboženské piesne. Netrvalo dlho a pred nami sa
zjavil chlap nesúci kríž, za ním išli ďalší chlapi a niesli zástavy
z kostola, potom miništranti a posledný z cirkevného sprievodu kráčal
pán farár Kováč majúc cez teplé oblečenie bielu košeľu, aká sa
obliekala pri podobných sprievodoch. Kam až došli, neviem. Za týmto
sprievodom sa tiahla kolóna vozov, na nich to, čo považovali za najnutnejšie
zobrať so sebou, deti od najmenších po mladších školákov. Zo začiatku
mohli tiahnuť po ceste smerom na Vranov, v posledné dni sa už nedalo, tiahli
cez našu dedinu, ale už smerom k dedinám ležiacim v údolí Tople. Popolom
ľahla i Veľká Domaša ležiaca na južnom konci okresu Stropkov. Nižšie
boli už len Piskorovce. V deň, keď sme aj my opúšťali našu dedinu Dobrú
nad Ondavou, bola obloha požiarmi najviac osvetlená. To Nemci popri dedine
Košiarovce zapálili aj iné dediny, ale ten najväčší požiar, čo sa
zdalo, že plamene siahajú až ponad nás bol preto taký veľký, lebo horela
košiarovská píla so skladom narezaného i na rezanie navozeného dreva.
O tom, ako zhoreli ľudia zavretí v stodole, ktorú podpálili, sme sa
dozvedeli až po vojne. Ako vyzerali „dediny“ po prechode frontovej línie
pod Tatry do Liptova, hovorí odpoveď jedného Turiančana. Moja mama,
rodáčka z Turian sa opýtala jedného krajana: „Janku, povedz, jak tote
Turiany teraz vypatrajú?“ Odpoveď bola veľmi výstižná a#pravdivá.
„Pani, kedz sebe kuknem a spuščim nohavice na hnojisku, tam hore, dze sme
mali dom, ta mi holu ric až dolu na draže do Stropkova vidno.“ Viac
vysvetľovať nebolo treba.
MUDr. Aladár Šalata CSc.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter