Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Dávno, pradávno…

Na prelome vekov kameňa a bronzu

Dávno, pradávno skončila obrovská epocha – doba kamenná – a
začalo sa metalikum, doba kovov. Pravdaže, nestalo sa to zo dňa na deň a nie
všade v rovnakom čase, ale postupne v súlade s osvojovaním si nových
technológií a nových prvkov v hospodárskom i spoločenskom živote.

Mnohé kultúry juhovýchodnej Európy a Blízkeho východu sa už počas
trvania mladšej doby kamennej u nás, zaraďujú do včasnej doby bronzovej.
Aj na Slovensku sa síce prvé kovy, ktorými boli zlato a meď, objavujú už
v mladom neolite, avšak vyššia frekvencia medených výrobkov je
záležitosťou až eneolitu. I vtedy majú medené výrobky ešte len
viac-menej symbolický, nie praktický význam. Meď, ktorá je príliš
mäkká, je nevhodným materiálom pre výrobu pracovných nástrojov a zbraní,
preto tento materiál nemohol výraznejšie ovplyvniť hospodárstvo. Až
vynález legovania medi cínom priniesol bronz, vhodný materiál na výrobu
predmetov, ktoré slúžili nielen na ozdobu (náramky, závesky, ihlice a i.),
ale aj na boj (sekeromlaty, sekery, kopije, dýky, meče) a na prácu (sekery,
kosáky, dláta a ď.).
V našej oblasti začíname hovoriť o dobe bronzovej približne od
24. storočia pred Kr. K plnej dobe bronzovej, teda k dobe, kedy skutočne
bronz vytlačí kameň ako základnú surovinu na výrobu pracovných nástrojov
a zbraní, je ešte poriadne ďaleko. Ak nazrieme do priestoru Stropkova a
okolia v tomto čase, vidíme, že kultúra východoslovenských mohýl,
v podstate prvá, ktorá výraznejšie osídlila stropkovský región, je síce
podľa datovania (koniec 3. a začiatok 2. tisícročia pred Kr.) už
včasnobronzovou kultúrou, ale nateraz v jej náplni kovové predmety
nepoznáme. Pripomeňme si, že ide o kultúru chovateľov stád dobytka, na
roľníctvo poukazujú iba nálezy zrnotierok. Isté ukotvenie týchto
príslušníkov veľkej rodiny kultúry so šnúrovou keramikou v tomto
regióne predstavujú iba ich posmrtné pamätníky – mohyly. V nich sa
nachádza veľmi málo predmetov – najčastejšie sú to kamenné štiepané
a brúsené nástroje, výnimočne keramika a vzácne strávené zvyšky
ľudských kostier, ak išlo o tzv. kostrový pohreb. Ľud východoslovenských
mohýl totiž niekedy svojich mŕtvych spaľoval a niekedy pochovával celé
telo nebožtíka. Aj v druhom prípade však kosti podľahli agresívnej pôde
a sú veľmi slabo zachované. Vzácne prípady, kedy sa kostra zachovala,
poukazujú na uloženie na boku alebo v tzv. žabacej polohe – na chrbte
s kolenami od seba a so spojenými chodidlami. V mohylách sú časté nálezy
uhlíkov a ohnísk. Dôvod budovania mohýl nevieme presne dešifrovať. Tento
fenomén poukazuje na silné rodové väzby a na organizáciu práce, pretože
na navŕšenie mohyly bolo určite potrebné zaangažovať väčšiu skupinu
ľudí. V každom prípade, ak išlo o zachovanie pamiatky na zosnulých,
podarilo sa ľudu východoslovenských mohýl dosiahnuť cieľ. Vďaka mohylám
o nich, ľuďoch na prelome veku kameňa a veku bronzu, vieme aj dnes po vyše
štyroch tisícročiach. Okrem mohýl nachádzame po týchto našich prvých
predkoch, ktorí tu zanechali jednoznačnú stopu, už len náhodne objavované
štiepané kamenné predmety a kamenné brúsené sekery a sekeromlaty
s prevŕtaným otvorom na násadu, o ktorých sme už hovorili.
K východoslovenským mohylám sme sa vrátili najmä preto, že na osídlenie
v staršej dobe bronzovej v našom regióne nepoukazujú už žiadne iné
pamiatky. Je to zvláštne, pretože v staršej dobe bronzovej je na východnom
Slovensku (v Košickej kotline a na Spiši) rozšírená významná a vyspelá
kultúra otomanská, ktorá poznala urbanizmus sídel, opevnené hradiská,
poklady zlatých predmetov, nádhernú keramiku i rozsiahle pohrebiská
s bohato vybavenými hrobmi. Najznámejšími náleziskami sú Barca, Nižná
Myšľa a Spišský Štvrtok. Paradoxné je, že tá istá kultúra, ktorá
osídlila rozsiahle územie od Rumunska cez Maďarsko a východné Slovensko,
osídlila aj oblasť v okolí Jasla (významné hradisko Trzcinica) v Poľsku.
Zdá sa teda, že našim regiónom táto kultúra iba prešla a neusadila sa tu,
podobne ako neskoršia stredo- a mladobronzová kultúra pilinská. Po tejto
však u nás predsa len zostali aké-také stopy. Ale o tom až nabudúce.
PhDr. Mária Kotorová Jenčová, PhD., Tripolitana – Kaštieľ
Stropkov

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter