Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Bratia Moshe a Israel Lanerovci prišli na Slovensko poďakovať rodine Peterovej

<h3>„Keď niekto
zachráni jeden život, je to akoby zachránil celý svet.“

Aj táto veta zaznela v angličtine a slovenčine v pondelok 13. 8. 2012
v zasadačke Obecného úradu v Hermanovciach nad Topľou z úst bratov
Mosheho a Israela Lanera, ktorí tu pricestovali z Izraela na základe
spomienok a zápiskov svojho otca, aby vyslovili jedno srdečné ĎAKUJEME za
seba a tiež za už nebohého Jindricha Lanera rodine Peterovej, hlavne
Andrejovi Peterovi (nar. 18. 2.1909 – zom. 3. 3. 1989).

<p>Vojnové roky. Každý o nich niečo vie, ale málokto z nás ich naživo
prežil. Ak by žil, tak vypovedať o nich by mohol Jindrich Laner, ktorý sa
narodil 4. júla 1920 manželom Israelovi a Gizele Lanerovcom v Stropkove.
Mali pekáreň, ale Jindrich túžil študovať a stať sa lekárom. Hitler mal
však o jeho živote celkom inú predstavu a tak sa Jindrich v roku
1941 nachádza v 6. prápore, odkiaľ však pred židovskými represáliami
v roku 1943 zuteká a zastaví sa až v dedine Petrovce, kde pomáha miestnym
obyvateľom hlavne pri kravách. Ani tu však nenachádza pokoj a útočisko
hľadá so zrakom upretým na vrch Oblíka, ktorý svojou majestátnosťou a
veľkosťou vzbudzoval u Jindricha pocit bezpečia a dobrého úkrytu. Ten sa
mu aj dostáva v podobe pôjda v dome manželov Zuzany a Andreja Peterových
v Hermanovciach nad Topľou, ktorý mu tu poskytujú útočisko, stravu
i úkryt. Gazdiná mu na pôjd nosí poživeň a nezabúda aj na milé slovo,
aby sa nestrachoval, že je u dobrých ľudí. A veruže bol. Jindrich sa chce
svojim dobrodincom už vtedy poďakovať, nechce byť dlžníkom a preto posiela
do Stropkova z rodiny Peterových spojku, aby od jeho rodičov priniesli
peniaze. Ani deti z rodiny Peterovej nesmeli vedieť, akého nocľažníka mali
na povale svojho domu. Rodičia sa báli, aby sa nepochválili pred kamarátmi a
tým by ohrozili nielen židovského zbeha, ale aj celú rodinu. Tresty za pomoc
židom v tých časoch neboli nejako pestré – smrť alebo koncentračný
tábor. Keď sa tam raz tajne chcel pozrieť jeden zo synov Andreja Peteru,
dostal na zadok a viac sa už na nič nepýtal a nepodnikal žiadne tajné
výpravy. Jindrichovi sa však podarilo získať falošné doklady a pod menom
Ján Baran sa už voľnejšie mohol pohybovať po obci a pomáhať aj pri
prácach na hospodárstve svojich dobrodincov. Dokonca sa písomne zachovala aj
časť jeho rozhovoru s katolíckym kňazom, u ktorého Jindrich slúžil a
ktorému sa aj priznal, že je židom. Časť, ktorú bratia Lanerovci doniesli
so sebou zapisujem.
,,Dobre p. farár, všetko je mi jasné, ale ja Vám tiež chcem niečo
povedať, ale neviem, či sa nebudete hnevať, alebo možno sa budete
smiať.“
„A čo Janku mi také dačo máš povedať?“ divil sa p. farár.
“Pán farár, jako ma tu vidíte, jak tu tak stojím pred vami, ja som
židovský chlapec!“ Farár zostal zarazený, tvár mu očervenela. Videl som
na nej veľké prekvapenie. Ale zrazu sa začal smiať a to veľmi hlasne.
„Ale však to nemôže byť pravda! Odkiaľ máte tie šaty, kde ste sa
naučili tie práce robiť?“ A hneď mi začal vykať. ,,Nič to, nič to
zato, ba naopak, aspoň budem mať s kým slovo pohovoriť a to
s inteligentným človekom, veľmi dobre, veľmi dobre!“
“Pán farár, vidím, že mi vykáte, nerobte to, lebo to budí
pozornosť.“
„Nemôžem Jano, nemôžem Vám tykať.“
“Ale musíte p. farár, aby ste ma nezradili, že čo som ja za jeden.“
A hneď so mnou začal hovoriť spisovnou slovenčinou. ,,Pán farár, musíte
so mnou ďalej hovoriť šarišsky. Ja som sa Vám zveril, lebo som počul, že
ste veľmi poriadny človek a že sa Vám môžem zveriť. A za druhé, nedeľa
sa blíži a ja som ešte nikdy nebol v katolíckom kostole a neviem, ako sa
mám správať, aby som nebudil pozornosť. Budete ma musieť učiť p. farár,
ako sa mám chovať v kostole:“
Toľko zo zápiskov Jindricha Lanera. Ani s falošnými dokladmi však nebol
život v obci jednoduchý. Z výpovede bratov vieme, že neraz ich otca
kontrolovali aj priamo v obci. Keď raz naberal vodu zo studne, (v obci boli
v tom čase len dve studne, jedna bola práve v blízkosti domu rodiny
Peterovej, jej hĺbka je 14 m) tak pristúpil k nemu žandár a pýtal od neho
doklady. Doklady sa dotyčnému nepozdávali, preto ho chcel vziať so sebou. To
už sa však začali prihovárať Peterovci, že on je Ján Baran, povolaním
maliar, že to nie je žiaden žid. Pustili ho. Aj Nemci ho raz chytili a
pýtali sa ho, či sa vie modliť. Keď im dal súhlasnú odpoveď, tak mohol
ísť ďalej. Nakoniec ho však predsa len Nemci koncom roka 1944 vzali do
Nemecka, ale podarilo sa mu prežiť. Toľko šťastia však nemalo jeho
9 súrodencov, z ktorých hrôzy holokaustu neprežil ani jeden. Neprežili
ani jeho rodičia. V roku 1945 sa vracia pozrieť aj do Hermanoviec,
Humenného, Prešova, ale do Stropkova bol návrat asi najťažší a
najbolestnejší. V Stropkove mu dňa 19. 2. 1946 bol vydaný aj domovský
list, ktorým sa dokladovala domovská jeho príslušnosť. V marci 1946 mu
bolo vydané ,,Osvedčenie o národnej, štátnej a ľudovo-demokratickej
spoľahlivosti“, ktoré bolo v marci roku 1949 znova prešetrené a jeho
platnosť bola potvrdená. Jindrich Laner sa oženil 2. apríla
1949 v Michalovciach a jeho manželku sa stala Alica Wiesner, nar. 22. júna
1925 v Michalovciach. Táto rodina mala pekáreň v Michalovciach aj pred
vojnou. Ale to už boli znova ťažké časy, preto sa v septembri rozhodli
odísť do Izraela. Ani tam Jindrich Laner nezabudol, aké to bolo na gazdovstve
a založil si farmu – kúpil si dve kravy a polovicu koňa (druhá patrila
susedovi). Potom mal dokonca 12 kráv. Zomrel v roku 1992, manželka v roku
2010.
Bratia Moshe a Israel Lanerovci prišli nielen do Hermanoviec nad Topľou, ale
aj pre celé Slovensko povedať jedno ĎAKUJEME, nad hrobom Andreja Peteru a
žijúcim členom rodiny Peterovej – jeho štyrom deťom a nielen im. To
ďakujem patrí všetkým dobrým ľuďom na svete, ktorí úctu k človeku
nevymenili za demagógiu holokaustu.
Zapísal a spracoval p. u. Jozef Niko

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter