Vaše ohlasy 38/2015

<h3>Správa o dobre medzi ľuďmi</h3>

<p>Nedávno som na kázni v kostole zachytila vyslovenú krutú pravdu, ako
v súčasnosti málokedy počujeme o dobre, akoby bolo zaujímavé iba zlo
v podobe senzácií. Týchto pár riadkov tiež nenesie dobrú správu, lebo je
o úmrtí mojej milovanej mamičky Márie Jenčovej, rod. Andrejčákovej,
ktorá odišla k Stvoriteľovi 31. 8. t. r.</p>

<p>A predsa je aj o dobre, o dobre, ktoré i dnes nachádzame v dobrých
ľuďoch, v ich dobrých skutkoch a pomoci. Chcem podať túto správu
o dobrých ľuďoch na povzbudenie všetkým, ktorí sú znechutení zo zla
okolo nás, z všeobecnej nevšímavosti, nevraživosti, ľahostajnosti a
spoločenskej frustrácie. Moja mamička trpela mnohými chorobami. V závere
svojej cesty mala 21 diagnóz. Celý život si pamätám, ako som sa o ňu
bála a ako ma ten strach vyčerpával. Napriek tomu mi neskutočne chýba, bola
to moja najlepšia priateľka, najbližšia duša, jednoducho človek, ktorému
sa so všetkým zveríte, ktorý Vás vždy vypočuje a pohladí, poľutuje,
poteší…, prosto Mama. Posledný rok a pol to však už bolo o poznanie
iné. Choroba ju poznačila natoľko, že nebolo možné ponechať ju samú
doma, že potrebovala sústavnú prítomnosť inej osoby. Vtedy – hovorievam,
že akoby osobitne pre našu rodinu – bol v Stropkove zriadený denný
stacionár – zariadenie Košickej arcidiecéznej charity pod vedením Mgr.
Márie Džavoronkovej. Našu mamičku sme takmer rok každé ráno privážali
„do škôlky“, ako sme toto zariadenie nazývali, pretože je umiestnené
v bývalom predškolskom zariadení na ul. A. Hlinku, a zverili ju do opatery
tejto skvelej ženy. Môžem povedať, že aj vďaka dochádzaniu do zariadenia
mala mamička pestrý život – kým vládala, vždy tu niečo zhotovovala,
kreslila… Mala sa kam vyparádiť, mala zážitky, o ktorých mohla
rozprávať. A my sme mohli napriek jej chorobe, naďalej viesť relatívne
normálny pracovný život, nemuseli sme sa báť, či sa jej doma samej niečo
nestalo, kým sme my v práci. V zariadení mala zabezpečenú stravu,
program, ale hlavne, dostatok lásky, úcty i obdivu. Koľkokrát prišla po
pracovnej dobe domov natešená, ako jej obdivovali nový svetrík alebo jej
výšivku! My sme teda chodievali do práce a do školy, naša mamička do
„svojej práce“. Popoludní a večer sme mohli byť opäť spolu. Potom
však prišiel čas, keď do „škôlky“ už chodiť nemohla. Nevládala.
Stala sa ležiacou pacientkou, pripútanou na lôžko. Kto niečo také
nezažil, nepochopí, ako je rodina v takom prípade vydesená, neschopná
v prvých momentoch zabezpečiť vlastnými silami všetky potrebné úkony.
Vtedy sa o nás v našom utrpení znovu postaral Pán. Vďaka tomu, že
mamička bola klientkou zariadenia charity sme veľmi skoro získali
opatrovateľku. Znovu, kto to nezažil, nepochopí, ako človek zvažuje všetky
riziká – vpúšťate do domu k svojmu blízkemu cudziu osobu, ktorú
nepoznáte, ale musíte jej veriť… My sme mali opäť šťastie z neba.
Opatrovateľkou našej mamičky sa stal anjel, Mgr. Katka Kuriľáková. Píšem
tak familiárne, lebo Katka sa rýchlo stala členom našej rodiny.
Mamička – kým vládala – jej hovorila „moje dievčatko“. Niekedy som
mierne žiarlivo vravievala, že moja mamička má najradšej môjho muža,
potom Katku a až potom som ja. Ale v skutočnosti som sa tešila, že je to
tak, že si mamka Katku obľúbila a že táto sa o ňu starala nielen po
fyzickej stránke, ale dávala jej aj neuveriteľne veľa nehy a lásky. A to
už neviem, či mala v popise práce. Skôr si myslím, že to bolo len
v genetickej výbave jej dobrého srdca. Nikdy to Katke nezabudnem a ak by
v živote už nič veľkého nevykonala, tých 5 mesiacov, ktoré venovala
mojej mamke, postačuje na úprimný obdiv a vďaku. Počas piatich mesiacov,
kedy moja mamička bola ležiacou pacientkou, vstupovali do nášho života
i ďalší dobrí ľudia. Chcem poďakovať najmä zdravotnej sestre
z ADOS-u p. Martine Dirbasovej, ktorú niekoľkokrát zastúpila jej kolegyňa
p. Anna Semančíková. Ošetrovanie mamičky mali v popise práce, ale dobré
ľudské slovo, povzbudenie a rady pre nás, vydesených príbuzných, tie sa do
popisu určite nedostali. Tie vyplynuli z ich ľudskosti, ochoty a dobrej
vôle. Samozrejme, vďaka patrí všetkým lekárom a zdravotnému personálu,
ktoré sa o moju mamičku ambulantne alebo počas jej mnohých hospitalizácií
starali. Pomáhali jej ako pacientke, no ženy, ktoré som menovite uviedla,
pomáhali nielen jej, ale i celej rodine, aby sme mohli toto ťažké obdobie
fyzicky i psychicky zvládnuť, aby sme mohli relatívne „normálne“
fungovať a s ich pomocou sa o mamičku postarať. Verím, že moja dobrá,
zlatá mamka je v nebi a verím, že i tam oceňuje dobro, ktoré jej na
sklonku jej pozemského života preukázali dobrí ľudia.<br>
Priatelia, dobrou správou je, že dobro existuje, že je v srdciach mnohých
ľudí. Možno ho tak nevidno, lebo sa okato nepretŕča a nevystatuje na obdiv,
iba tíško plodí ďalšie dobro, tak ako ono bolo splodené láskou. Ale
existuje a pôsobí vo svete! Za dobro a lásku, ktoré v podstate cudzí
dobrí ľudia venovali mojej milovanej mamičke, čím pomohli celej našej
rodine, vyslovujem ešte raz úprimnú vďaku.<br>
<strong>Mária Kotorová-Jenčová</strong></p>

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter