Vaše ohlasy 08/2009

„AKO SA MI PODARILO PREKABÁTIŤ PÁNA BOHA“

Veru, veru, hovorím vám: „Tentokrát som sa vážne nazlostila na Pána
Boha a tak som sa rozhodla Ho prekabátiť“.
Veľmi som si priala aj tohtoročné leto stráviť na juhu Talianska na
“mojom malom ostrove“, ktorý sa nachádza medzi talianskou Sicíliou a
Tuniskom, kde som kedysi prežila nejaký čas, obdobie veľmi dôležité
v mojom živote. Chcela som sa znova stretnúť so svojimi talianskymi
“bratmi a sestrami“ z kresťanského spoločenstva, kde sme pred štyrmi
rokmi začali spoločne kráčať s Ježišom Kristom a za Ježišom Kristom
s postupným prehlbovaním si viery a k tomu znova nasať atmosféru
ostrovného prímorského života a oddýchnuť si.
Ako som sa pred tohtoročným letom modlila a modlila a prosila a moju silnú
túžbu a predstavu o lete strávenom pri mori odovzdávala do Božích rúk a
riadenia a verila, že aj tohto roku vycestujem, pretože by to bol predsa len
čas strávený v Ježišovej prítomnosti a prehlbovania viery s možnosťou
stretnúť sa aj s rehoľnými sestričkami a kňazmi, ktorí ma určitú dobu
strávenú na ostrove formovali a priviedli na tú najsprávnejšiu cestu, ale
keďže ma Ježiš tento krát nevypočul, tak som sa nazlostila a rozhodla sa
konať po svojom.
Povedala som si:„Keď Ty tak, tak ja tak“, a tak som odpovedala na
nečakanú ponuku a privítanie do Hospicu do Bardejovskej Novej Vsi ako
dobrovoľníčka. Ponuku som prijala, síce so strachom a neistotou či to
zvládnem, ale na premýšľanie som si nakoniec veľa času nedala, zbalila sa
a odcestovala. V rámci mojej dovolenky som si prežila nádherný Ježišom
naplňujúci a zaujímavý dovolenkový čas. Keďže som z Košíc, musela som
všetko zanechať ako keby som začula to známe “Poď a nasleduj ma“, a tak
som nechala na nejaký čas môj milovaný počítač, moju milovanú prácu,
ktorá so zdravotníctvom nemá absolútne nič spoločné, zanechala svoje
pohodlie a istoty a vyrazila do neznáma. V Hospici vďaka chorým a už
v poslednom štádiu života nevládnych tiel pacientov som pocítila ďalšie
silné slová z Biblie „prach si a na prach sa obrátiš“. Zrazu mi táto
práca s ťažko chorými a nevládnymi ľuďmi a so všetkými svojimi
biologickými potrebami pripadala tak prirodzene. Hovorí sa, že vidieť
chorých a nevládnych ľudí v určitých podmienkach života si človek sám
začne vážiť svoje zdravie, životné podmienky a podobne. Na mňa to
zapôsobilo trochu ináč, uvedomila som si zrazu ako som si svoj život
nevážila, koľkokrát som ho preflákala svojou pohodlnosťou, určitou
nečinnosťou a hľadaním zbytočností. Uvedomila som si aj, že už teraz by
som sa mala akosi začať pripravovať na „starobu“, prežiť si každý
moment svojho života naplno, vážiť si každý pohyb, starať sa o svoje
zdravie a nezanedbávať ho a žiť aktívne, lebo v starobe sa to predsa len
odzrkadlí a vráti a potom to ešte viac bolí. V čase pobytu v Hospici som
nezačala mať pocit strachu zo staroby a choroby, práve naopak,
v ťažkostiach človek objavuje lásku a dokáže sa odovzdať Bohu a objať a
nechať sa Ním objímať, lebo práve vtedy už nič iného nezostáva…, ja
osobne by som sa chcela predsa len dožiť čo najvyššieho veku, každý vek
má svoje pre a proti, ale asi sa predsa len oplatí zomrieť prirodzenou
smrťou. A ešte niečo… sama by som prácu v Hospici nezvládla, veľmi ma
povzbudzovali spoločné ranné modlitby v kaplnke a veselý mladý personál,
ktorý vlastne svojou prácou ťahal a podporoval jeden druhého, a čo sa mi
znova potvrdilo, že ma Ježiš miluje a myslí to so mnou skutočne vážne.
Znova som si našla v živote miesto na skutočný duchovný oddych, miesto na
načerpanie stratených síl, miesto kam utiecť ak ma prepadne znova zlosť,
smútok, pocit osamelosti a prázdnoty.
Ďakujem pánovi vedúcemu Hospicu Ing. Danielovi Čurovi, že to skúsil a
ponúkol mi nečakane túto službu dobrovoľníčky.
Dobrovoľník za svoju prácu nedostáva žiadnu peňažnú odmenu, je to jeho
dobrovoľné odovzdanie sa na úkor svojho voľného času, ale dostáva oveľa
oveľa viac čo sa peniazmi vyčísliť nedá. Nakoniec som v Hospici zostala
tri týždne. Cítim sa veľmi bohatá a naplnená Božou milosťou, istejšia a
sebavedomejšia pretože som dokázala prekonať samu seba a čo nie je málo,
rozšírila som si znova svoj obzor a znalosti o niečo viac a o niečo veľmi
dôležité a podstatné v živote. “A čo ma veľmi teší, že sa mi
tentoraz konečne podarilo prekabátiť Pána Boha“.
P. S.: A vraj sa neodporúča a nevyplatí zahrávať si s Bohom, pretože sa
tým nič nezíska, práve naopak. A mne sa to nakoniec vyplatilo a
podarilo…
A to teší ešte viac… :o))))
Dobrovoľníčka

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter