Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Vaše ohlasy 02/2012

<h3>Chýbalo čarovné slovíčko

Dňa 4. 1. 2012 v poludňajších hodinách som si bol na Slovenskej
pošte v Stropkove zakúpiť kolkové známky v hodnote 66 eur. Samozrejme,
nakoľko nešlo o malú čiastku čo do hodnoty, hneď pri okienku som si
známky prekontroloval. Urobil som dobre, lebo jedna 10-eurová známka mi
chýbala. Na tento rozdiel som upozornil obsluhujúcu pracovníčku pri okienku.
Reakcia z jej strany bola taká, že nedávam pozor a že známku som si
stiahol na zem, že ona mi odovzdala všetky známky a na dôkaz mi povedala aj
farbu známky, ktorá mi chýba. Čo sa týka farby známky, mala pravdu. No
nemýlil som sa ani ja, keď som jej povedal, že známku si stiahla ona na zem,
keď preberala peniaze. Známka bola na podlahe, ale z jej strany okienka a
dokonca aj z jej strany chýbalo to čarovné slovíčko…
M. F.

„Ty a ja sme jedno. Nemôžem ti ublížiť bez toho, aby som
neranil aj seba.“

Móhandás Karamčand Gándhí
Vážený pán redaktor Stropkovského spektra,
dovolil som si zacitovať. Použil som to ako premostenie k tomu, aby som mohol
vyjadriť svoje pocity aj s rizikom, že by som Vám ako človeku mohol
ublížiť, o čo mi nejde. Svoju prezentáciu pocitov podávam v rovine
apológie a v tejto veci sú subjektívne. Netvrdím, že mám pravdu.
Plne rešpektujem Vašu nezávislosť. Plne rešpektujem Vaše vnímanie a
spôsob podávania informácií, ktorými v širšom či užšom kontexte
informujete vo Vašom periodiku, ako aj sociálnej sieti čitateľov o dianí
v našom meste. Rešpektujem, no nestotožňujem sa však so spôsobom, ako
v poslednej dobe informácie podávate. Mám pocit, že to Vaše informovanie
o dianí v meste je v istých súvislostiach nevyvážené. Iste, veľakrát
je Vaše spravodajstvo podložené nespochybniteľnými faktami. Veľakrát
z Vašej strany ide o konštruktívnu kritiku. Nie je však výnimkou to, že
vo svojom spravodajstve používate len informácie, ktoré Vám zapadajú do
Vášho kontextu: „Čím horšie, tým lepšie.“ Nehnevajte sa. Niektoré
Vaše vyjadrenia, hlavne na sociálnej sieti, ktoré sú prezentované pod
nickom Stropkovské Spektrum sú z môjho uhla pohľadu tendenčné. Z Vašich
článkov v novinách nadobúdam, opakujem subjektívny pocit, že vo veciach
verejných a samospráve Mesta Stropkov dochádza vo väčšine prípadov
k samej blamáži. Ako sa vraví: „Proti gustu žiaden dišputát.“ Nebudem
Vám oponovať, bola by to strata času, lebo i palica má dva konce. Ešte
šťastie, že v mestskom zastupiteľstve máme svojich obľúbencov, ktorých
tak rád vo svojom periodiku citujete.
V logu novín je napísané, že ste týždenníkom občanov okresu Stropkov a
okolia. Niekedy strácam vieru, že je tomu tak skrz manipuláciu, s ktorou
v poslednom čase zvyknete narábať.
Pre potvrdenie alebo vyvrátenie môjho pocitu sa mi núka domnienka: „Je
predkladanie informácií redaktorom Stropkovského spektra o veciach
verejných a samospráve Mesta Stropkov objektívne?“ Každý sám si vytvára
svoj vlastný úsudok.
Alfonz Veselý

Roky kobyliek v Stropkove

V posledných dvoch číslach Spektra sme mali možnosť bilancovať
hospodárenie a plány v našom meste. Neplánuje sa nijaký rast, všetky
príjmy sa minú na réžiu. Možno tiež skonštatovať neschopnosť vedenia
osloviť podnikateľov. Ak ich vedenie nedokázalo presvedčiť o potrebe
prispieť mestu na jarmok, ako chce toto vedenie budovať priemyselný park?
Prejedanie zdrojov a nedostatok tak potrebných schopností pre manažovanie
samosprávy mi pripomenulo, ako Winston Churchill nazval obdobie 1931 až
1935. Roky kobyliek. Aj vtedy sa doba prudko menila, bola kríza a bolo
potrebné začať používať rozum a ruky na prácu. Vo vedení musí byť
človek schopný zhodnotiť situáciu, líder, ktorý sa postaví problémom
čelom, nevzdáva sa toho, čo je prospešné a obklopí sa výkonnými
odborníkmi. V opačnom prípade prichádzajú katastrofy.
V Stropkove je to odchod všetkých mladých ľudí z mesta, nedôvera v jeho
budúcnosť a strata sebaúcty strednej generácie. Nechcem nikomu prisúdiť
zlý úmysel, no je potrebné, aby človek poznal svoje možnosti a hlavne vo
veciach spoločných vychoval a uvoľnil priestor ľuďom, ktorí sú schopní
pracovať v nových podmienkach. Tomu, kto sa pred komunálnymi voľbami
hlásil k Winstonovi Churchillovi odporúčam pozrieť Nobelovou cenou ocenené
dielo Druhá svetová vojna (I. diel, kapitola 5). Azda zistí, že robí
všetky chyby, na ktoré Churchill poukázal. Nám, mladým ľuďom, ktorí
chcú v tomto meste napriek nepriaznivým podmienkam prežiť svoj život,
neostáva iné ako čakať, kým skončia roky kobyliek.
JUDr. Karol Glinský

Oceňovanie osobností

Pri čítaní mien osobností, ktoré budú tohto roku ocenené mestom
Stropkov, ma zarazilo jedno meno. Pod pojmom osobnosť (teda aspoň ja) rozumiem
niekoho, kto sa nejakým spôsobom vymyká šedej priemernosti v určitej
oblasti (napr. profesionálnej), a či už viac, alebo menej tento priemer
prevyšuje. Čím sú kritéria na oceňovanie osobností prísnejšie a čím
viac osobnosť prevyšuje priemer, tým je váha ocenenej osobnosti väčšia.
Ak sú kritéria menej prísne, alebo absentujú úplne, akú váhu majú potom
tieto osobnosti? Samotná hodnota oceňovania sa tým devalvuje. Neviem, či by
v takom prípade nebolo vhodnejšie neoceňovať, ako pri hodnotení tieto
kritéria podliezať. V tejto súvislosti ma zarazilo udelenie ocenenia mesta
pánovi Čupovi. Udelenie ocenenia za rozvoj zdravotníctva, in memoriam,
v našom meste. Keďže som občanom nášho mesta, toto ocenenie mu bude
udelené aj v mojom mene. žijem v Stropkove celý svoj život, 45 rokov a
musím priznať, že zásluhy pána Čupu na rozvoji zdravotníctva v našom
meste mi unikli. A boli vôbec nejaké? Ak ho poslanci za tento rozvoj ocenili,
mali by nejaké byť. Možno niektorý z nich by mi ich vedel vysvetliť, aby
som to ja, radový občan mesta, vedel pochopiť. Keďže nenachádzam
kritérium hodnotenia (rozvoj zdravotníctva v meste), ostáva mi iba jedno.
že bol ocenený za dochádzku do práce. žeby toto bolo kritérium na udelenie
ocenenia? Potom som ako občan tohto mesta dôrazne proti udeleniu ocenenia
mesta Stropkov pánovi Čupovi za rozvoj zdravotníctva v Stropkove, in
memoriam.
Za oveľa závažnejší dôvod, prečo som proti udeleniu ocenenia tomuto
človeku, považujem jeho profesijné zlyhanie. Jeho zásluhy za rozvoj
zdravotníctva som totiž vyskúšal na vlastnej koži aj ja sám, bohužiaľ.
Bol som totiž jeho pacientom v rokoch 1980&amp;#8722;1985. Ako študent gymnázia som
nemal na výber.
Na Veľkú noc v roku 1981 som ochorel. Pán Čupa mi diagnostikoval chrípku
a nasadil mi na ňu lieky. Keďže môj stav sa zhoršoval, opäť som zašiel
k tomuto pánovi, tentoraz s matkou, ktorá ho poprosila, aby mi dal spraviť
snímok pľúc, lebo od detstva som mal diagnostikovanú chronickú
bronchitídu. Mala obavu, aby sa táto chrípka nezvrtla na zápal priedušiek
alebo pľúc. Pán Čupa to však arogantne odmietol, vyhlásil, že on svoju
diagnózu opravovať nebude a bude sa za ňu zodpovedať iba tam hore a
ukazujúc prstom do neba, nám otvoril dvere a vypoklonkoval nás von
z ordinácie. Dúfam, že sa zodpovedá. Ja som sa však musel zodpovedať tu
dole , a okamžite. Cez noc sa mi stav zhoršil natoľko, že ráno otec volal
do Svidníka pánovi MUDr. Aladárovi Šalátovi, CSc., či by ma nevyšetril.
Neodmietol. Keď som prišiel do nemocnice vo Svidníku, dal mi urobiť
potrebné vyšetrenia a samozrejme mi dal urobiť aj snímok pľúc. Moje
pľúca vyzerali tak, že som prakticky nemal žiadne vyhliadky do budúcnosti.
Nie je príjemné stáť 15-ročný zoči-voči lekárovi, ktorý Vám oznamuje,
že s najväčšou pravdepodobnosťou máte rakovinu. MUDr. Šaláta, CSc.
však za mňa bojoval, nechal ma v nemocnici, nasadil mi najsilnejšie
antibiotiká, ktoré boli vtedy u nás dostupné, predlžoval mi život sekundu
po sekunde, môj stav sa zlepšoval, ale veľmi, veľmi pomaly. Po dvoch
týždňoch som putoval do Košíc na veľmi nepríjemné vyšetrenia a znovu
som sa vrátil do nemocnice vo Svidníku. Tento turnus liečení, vyšetrení,
odberov, procedúr som nakoniec ukončil na liečebnom pobyte v Tatrách. Toto
všetko mi opäť zabezpečil pán doktor, MUDr. Aladár Šaláta, CSc. Po
šiestich mesiacoch som sa vrátil do bežného života. Šesť mesiacov trvalo,
kým som sa vyliečil z „odborne“ stanovenej diagnózy pána Čupu. Šesť
mesiacov trvalo, kým desiatky lekárov, ktorých rukami som prešiel, dali do
poriadku to, čo pán Čupa, ocenený za rozvoj zdravotníctva, pokazil. Tých
šesť mesiacov si pamätám dodnes, deň, po dni. Vtedy som si myslel, že sa
len skutočne zmýlil, že to, čo mi spôsobil, nespravil zámerne. A veril
som, že to, čo som si musel prežiť za tých 180 dní sa už definitívne
skončilo. Veď som bol rád, že som to vôbec prežil.
Ale mýlil som sa. Keď som končil štúdium na gymnáziu, potreboval som od
pána Čupu dvakrát potvrdenia o svojom zdravotnom stave. Prvé bolo
potvrdenie na vysokú školu, kde mi prizvukoval, že pri vypisovaní musí byť
veľmi opatrný, lebo pre môj zdravotný stav by nebolo vhodné, aby som
študoval výtvarnú výchovu, kde sa používajú rôzne riedidlá a iné
chemikálie, ktoré by moju diagnózu (chronickú bronchitídu) mohli zhoršiť.
Do potvrdenia o zdravotnom stave na prihlášku napísal, že mi tento odbor
študovať neodporúča. Tak som doštudoval, aj keď som vlastne ani nezačal.
Mohlo by sa zdať, že pán Čupa sa stal až úzkostlivo starostlivým
lekárom, keby…Keby som pri ňom nestál o niekoľko týždňov zase so
žiadosťou o potvrdenie zdravotného stavu, tentoraz k odvodu brancov. Pán
Čupa mi vtedy oznámil, že mi nemá z čoho napísať môj zdravotný
posudok, lebo nemá moju zdravotnú kartu. Tvrdil, že som ju vzal a nevrátil.
A tak mi do potvrdenia uviedol, keďže nemal moju zdravotnú kartu, že nemám
žiadne zdravotné problémy. Samozrejme s takým zdravotným posudkom som bol
bez problémov odvedený. Keď som pri ďalšom ochorení zašiel do jeho
ordinácie, s arogantným úškľabkom mi mával mojou zdravotnou kartou pred
tvárou a pokojne to zdôvodňoval tým, že sa kdesi zapotrošila v jeho
skrini. Ale dôležité je, že sa našla. Pre mňa bolo však oveľa
dôležitejšie, že som bol odvedený ako absolútne zdravý branec. Pán Čupa
druhýkrát hrubo zasiahol do môjho života. Samozrejme na vojnu som narukoval
a na tretí deň som bol už na ošetrovni so zápalom priedušiek. To sa
zopakovalo behom niekoľkých týždňov 8-krát. Lekári mi samozrejme
neverili, že mám chronickú bronchitídu, keďže v papieroch od svojho
ošetrujúceho lekára som nič také nemal uvedené. Zrejme už asi aj oni mali
dosť toho, že som bol na ošetrovni častejšie, ako na rote, tak ma poslali
na prieskum zdravotného stavu do vojenskej nemocnice v Olomouci. Znovu som
musel prejsť rôznymi vyšetreniami a predstúpiť pred komisiu. Samozrejme
vyšetrenia potvrdili diagnózu, ktorú môj ošetrujúci lekár do lekárskych
záznamov úmyselne neuviedol. Prvá ich otázka bola, čo so svojou diagnózou
na vojne vôbec robím a prečo ju nemám uvedenú v podkladoch. Z vojenskej
služby ma prepustili, ale moje zdravie bolo tak zdevastované, že som nakoniec
skončil vo Vyšných Hágoch.
Táto moja nočná mora spojená s pánom Čupom skončila, až keď som
nastúpil do zamestnania a zmenil som ošetrujúceho lekára.
V tejto súvislosti sa chcem verejne poďakovať za záchranu
(niekoľkonásobnú) môjho života skutočnému lekárovi, pánovi doktorovi
MUDr. Aladárovi Šalátovi CSc., ktorý je tak výraznou osobnosťou v oblasti
zdravotníctva, že v porovnaní s ním je pán Čupa kdesi vzadu, ďaleko,
ďaleko… v nedohľadne.
Pavol Bujdoš

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter