<h3>Ďalší príklad milosrdného konania
Aj keď v poslednom vydaní tohto týždenníka som zaregistroval v rubrike
Vaše ohlasy podobný článok, myslím si, že takýchto článkov nie je nikdy
dosť, pretože povzbudzujú čitateľov brať si príklad z takýchto
ľudských činov. V pondelok 26. 12. v čase štefanských zábav som sa
spolu s priateľmi autom vracal do Stropkova z blízkej dediny a pri
vystupovaní z auta mi nešťastnou náhodou vypadla peňaženka na cestu. To,
že mi chýba peňaženka, som zistil asi o 10 minút neskôr a za
najpravdepodobnejšie miesto straty moja priateľka označila práve miesto
vystupovania z auta, a ako sa neskôr ukázalo, ženský inštinkt opäť
nesklamal. Tak som sa na to miesto vrátil, ale po peňaženke v ktorej boli
moje peniaze a doklady, nebolo ani chýru ani slychu. Keď som už bol po pár
minútach hľadania zúfalý a mal som pred očami zlostnú náladu mojej mamky,
že som si na svoje veci opäť nedával pozor, ozvala sa ku mne okoloidúca
zamestnankyňa reštaurácie Poľovníček s otázkou, či hľadám
peňaženku. V momente, keď som to počul svitla mi nádej, že sa predsa len
našla a samozrejme som na túto otázku prikývol. Povedala mi, že peňaženku
našli akísi chlapi a zaniesli ju do tejto reštaurácie. Keďže už bolo
neskoro v noci, navrhla mi, aby som si po peňaženku prišiel do reštaurácie
na druhý deň. Keď som tam ráno prišiel, odovzdala mi ju so slovami, že
muž, ktorý jej ju odovzdal, sa volá Kamil Lehocký. Chcel by som aj touto
cestou veľmi poďakovať zamestnankyni Poľovníčka a samotnému Kamilovi
Lehockému, ktorého osobne nepoznám, že sa zachoval ako správny človek a
dokázal, že sa na tomto svete stále môžeme spoľahnúť na ľudí
s dobrým srdcom.
Anonym
Havel, politik svetového formátu
Zomrel politik, disident, dramatik a filozof, zomrel človek, ktorý zanechal
po sebe posolstvo a nezmazateľnú stopu. Jeho život môžeme, a určite
budeme, hodnotiť rôzne, rôzne budeme hodnotiť aj jeho vzťah k Slovákom a
Slovensku. Hodnotenie politika, osobnosti, ale aj historických udalostí môže
byť rôzne, podľa toho, z akého uhla pohľadu sa na toho ktorého politika
pozeráme, prípadne aký vzťah k nemu prechovávame.
Či chceme alebo nie, osoba posledného spoločného československého
prezidenta Václava Havla bude spájaná s bojom za občiansku slobodu,
s bojom s totalitným komunistickým režimom. Bol jedným z nás, ktorý sa
nebál postaviť do otvoreného zápasu s komunistami a eštebakmi a tento
zápas doviedol do úspešného konca. Ako prezident, najprv ČSFR, neskôr
Českej republiky, požíval povesť európskeho a svetového politika,
politika, ktorý dôstojne reprezentoval vo svete najprv ČSFR a neskôr Českú
republiku.
Osoba Václava Havla bola aj pre mňa v mnohom inšpirujúca a prechovával som
k nemu sympatie. Z príležitosti skončenia jeho druhého funkčného obdobia
vo funkcií prezidenta Českej republiky som mu napísal v januári 2003 roku
osobný list, v ktorom som mu vyslovil uznanie za jeho politické a
spoločenské posolstvo, ktoré po sebe zanechal. K osobnému listu som mu
daroval aj publikáciu „Kresby a maľby“ od nášho rodáka akademického
maliara Františka Veselého, ktorej, ako napísal v odpovedi, sa potešil a
ktorá bola aj prezentáciou nášho mesta, ktoré mimochodom aj osobne
navštívil.
žiaľ Slovensko v novodobej histórií takúto osobnosť nemalo a žiaľ ani
teraz nemá a doterajší slovenskí prezidenti svojou osobnosťou, charizmou a
posolstvom ďaleko zaostávajú za osobou politika a filozofa Havla.
Nech už sa na osobu zomrelého prezidenta Havla pozeráme akokoľvek, či je
pre niekoho sympatickejší alebo nie, svet ho uznával a uznáva ako politika
svetového formátu o čom svedčia aj ohlasy k jeho úmrtiu od politikov a
spoločenských osobností celého sveta.
Takouto osobnosťou ostane aj v mojej pamäti.
Ing. Metod Burák
Viac demokracie do nového roka
Prvý prezident ČSR T. G. Masaryk kriticky konštatoval, že vytvorenie
skutočnej demokracie trvá až dve generácie, teda zhruba štyridsať až
päťdesiat rokov. Čo mal svojím výrokom na mysli? A čo znamená skutočná
demokracia? Apropo, čo sme učinili za obdobie od spoločenských a
politických zmien v Novembri 1989?
Úvodom by sme mali priznať pravdivostnú hodnotu známemu výroku
niekdajšieho britského ministerského predsedu W. Churchilla, ktorý sa
vyjadril, že demokracia je najhoršia forma vlády – okrem všetkých
ostatných, o ktoré sa občas ktosi pokúšal. Inými slovami, dnes
nedisponujeme alternatívou k demokracii, ktorá by ju dokázala
víťazoslávne tromfnúť. Nepýtame sa, či demokracia áno alebo nie. Otázka
je postavená, aká je kvalita demokracie a čo môže urobiť každý z nás
akcentujúc pri tom elimináciu deformačných aspektov demokracie.
Inštitucionálne sme demokraciu určite vybudovali. V našom štáte sa
pravidelne opakujú slobodné voľby, prijali sme demokratickú ústavu, sme
začlenení do medzinárodných štruktúr. Máme však demokraciu aj
v mysliach? Sme demokrati?
Realita politického života sa za obdobie od aplikácie princípov politického
pluralizmu v Novembri 1989 mala viac zomknúť so vznešenými demokratickými
ideálmi. Na zložitej a dlhej ceste k štandardizovanej a konsolidovanej
demokracii rezonujú nielen excesy politikov bez ohľadu na farbu politického
trička, ale aj apatický postoj občanov k voľbám a nízka úroveň
participácie vo sfére občianskej spoločnosti. Široký diapazón
zakotvených politických práv umožňuje kvalitatívne i kvantitatívne
výraznejšiu aktivitu občianskej spoločnosti, než je tomu v momentálnej
situácii. Inak povedané, demokraciu dokážeme teoreticky vymedziť
v ružových farbách, ale bez konštruktívnej aktivity uvedomelého občana
sa mení iba na sympatickú zmes politologických a právnych poučiek. Osvojme
si preto demokraciu ako životný štýl a pokúsme sa o vybudovanie širokej
občianskej spoločnosti, kde občan zráta politikom ich účty, disponuje
dobrou pamäťou vo vzťahu k ich excesom a uvedomuje si, že politikom ich
mandát iba dočasne prepožičal. Legislatívna úprava politických práv
v podmienkach demokratického a právneho štátu poskytuje značné možnosti
aktívnej realizácie občana a priestor pre individuálne i kolektívne
ovplyvňovanie politickej elity v prospech vlastných občianskych záujmov.
Deformačné aspekty demokracie nadobudnuté od Novembra 1989 v podobe
partokracie, populizmu, straníckeho klientelizmu či nízkej úrovne politickej
kultúry predstavujú vážnu chorobu demokratizačného procesu, avšak liek
aktívnej občianskej spoločnosti je pre ne horkou pilulkou.
Zaiste, vnímajúc zložitú sociálnu a ekonomickú situáciu v kraji pod
historickou Duklou sa môžu naskytnúť kritické pohľady na úvahy
o demokracii. Vedzme však, že vinná nie je demokracia. Demokracia dokáže
byť koherentná s prívlastkom sociálna, ale hovoriť o nevyhnutnej potrebe
sociálneho štátu je už iný príbeh…
Do nového roka si preto zaželajme viac demokracie a väčších demokratov
v každom z nás. A cez prizmu blížiacich sa parlamentných volieb sa
aktívne pokúsme o vyvrátenie výroku, že v totalite nám neschopných
politikov nanútia zhora, v demokracii si ich zvolíme sami.
PhDr. Mgr. Pavol Gojdič