Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum

Miroslav Majerník: Stratený v nedeľu

Ilustračný obrázok

Poviedka na pokračovanie…

Dobré živený mladý muž sediaci za vrchom stola, práve dojedol nedeľný zákusok, slastne zamľaskal, pocukrovaný kvetovaný tanierik pudovo odsunul do stredu stola. Jazykom si oblizol jemným prachom cukru posladené pery, chcel čosi povedať, ale v poslednej chvíli zabrzdil. Spiklenecký pozrel na svoju manželku, sediacu oproti špárajúcu sa v nedojedených kuracích kostičkách svojich ratolesti. Žena sa nesnažila zachytiť jeho žiadostivý pohľad. Muž si trpezlivo otrel ruky do papierovej servítky, končekmi prstov poklepal po stole, hlasno posunul hrbú novín doposiaľ len tak voľne pohodenú na kuchynskom stole pred seba. Čakal, ale ani jeden z týchto chabých pokusov nevzbudil pozornosť jeho ženy. Medzierkou medzi zubami jazykom akoby dolujúc zvyšky obeda provokatívne zasykal, „Dnes som si pochutil,“ žena na slova chváli svojho muža konečne dvihla hlavu, zdalo sa jej akoby jej tým chcel niečo naznačiť. Oči mladých manželov sa stretli, mlada žena tými svojimi prešla na rozšantene decka, milo sa na nich usmiala, pochopila. Aj im zrejme chutilo, pomyslela si až jej ich bolo ľúto odohnať ich od stola. Položila nedojedenú kostičku na okraj taniera a kuchynskou utierkou si utrela omastené ruky..

„Deti, tak už dosť, dojedli ste a buďte trochu ticho a neštuchajte do seba,“ okríkla mladá mamička sediaca oproti za stolom svoje ratolesti vrtiace sa na oprskaných rozheganých stoličkách po práve dokončievanom výdatnom nedeľnom obede.

„Najedli ste sa tak by ste mohli ísť trocha vonku, ja musím poumývať riad a otec by si rád trocha odpočinul.“ Muž stále sediaci pri stole pozerajúc do roztvoreného obrázkového časopisu tváriac sa, že číta na ženine slova prikývol, usmial sa a očami sa presunul veľký rozložitý diván v priestrannej kuchyni. Chichotajúci sa chlapci pozreli na seba, nebolo ich treba viacej núkať z radosťou pochopili maminu výzvu a obidvaja sa opatrne zosunuli zo svojich stoličiek.

„Hurá ide sa vonku,“ zakričal ten starší, štuchol do mladšieho brata a už obaja utekali do druhej izby kde chlapci spali a mali svoje veci.

Skoré nedeľné popoludnie, ako vystrihnuté z detského leporela lákala opustiť svoje príbytky a hajde vonku. Obloha vyfarbená do modra, bez mraku, krásna slnečná jeseň taká neklasická, suchá, ako raz za čas býva v údoliach Ondavskej vrchoviny. Odpradávna sa tomu tomuto zvláštnemu prírodnému úkazu ľudovo hovorilo babie leto a to práve teraz ako sa zdá prišlo. Nikto si ho neuvedomoval a zrazu bolo tu. Vietor si mierne pofukuje, schladzuje slnečné lúče, všetko zelené najprv šedivie, neskôr hnedne, alebo červenie, mení farby ktoré napokon zaniknú, zmenia svoju podstatu a premenia sa na novú energiu. Lístie starej hrušky ktorá na tomto dvore rastie od nepamätí sa prispôsobuje kolobehu striedania ročných období. Šuchoce, v rytme severného vetra vytvára jedinečné tóny jesene, sprvoti sa mu nechce opustiť svoje rodisko starú vetchú hrušku, ale napokon stonka aj keď sa kŕčovito drží svojho ochrancu konára mu oslabne, napokon opúšťa svoju košatú mater, nadol ju v hojdavom letku presúva všemocná zemská príťažlivosť. Usádza sa, nie celkom suché, ale už vyfarbené do hneda pristáva, hľadá si svoje miesto na nedbalo pokosenom trávnatom dvore. Sprvu sa vykrúca, mrví sa v tráve keď sa vyšantí, premiestňuje sa z dvora do susedovho sadu, kde sa spolčuje s lístím jabloní a slivák, najprv sa krúti v kolotoči vetra, až napokon sa zastaví, ukladá sa a vytvára útvary pripomínajúce záveje lanského snehu.

             Malé sotva osemročné chlapčisko vyšlo z dverí v ruke žmýkajúc podomácky štrikovaný svetrík, zoskočilo z podesty a pristalo si na obitých schodíkoch spájajúcich starší dom z dvorom. Také špinavo blonďavé nič, so šticou neposlušných vlasov vlniacich sa vo vetre, dobré urastené, len tak naľahko v košieľke, detských kraťasoch ktoré mu zo starých otcových vynosených nohavíc za hodinku spichla mama krajčírka s našitými plátennými šliamami sa sebavedome nafúklo a ako víťaz pobúchalo po hrudi. Posadil sa na chladné schody a trpezlivo čaká. Hodnú chvíľu tam sedí, mladší brat ktorého si ma zobrať zo sebou nikde. Netrpezlivo sa mrvy, otáča k dverám ale ten akosi nechodí. Sediac na priedomí ani si neuvedomuje to čo sa okolo neho deje. Pasívne  pozoruje túto prírodnú, nevšednú hru vetra s lístím. Zdanie, že pozorovanie tejto nevšednej hry prírody je jeho vášňou je klamne. V jeho malej, ale prešibanej hlavičke víria iné myšlienky, ako vnímať toto prečudesné prírodné divadlo. Húta, kombinuje ako prejsť cez rozum rodičov a zbaviť sa brata ktorého mu mamka nakázala zobrať zo sebou a ešte k tomu dávať na neho pozor.

„Prečo ja, prečo si ho tu nenechajú, mne bude iba na príťaž a ja som potom kamarátom na smiech, že sa vláčim s tým sraľom, čo ja s toho mám, že je na mňa prisatý, len sa stále na niečo vypytuje…,“ rozmýšľa ako sa vykrútiť od povinností a ufujazdiť z domu, ale príkaz je príkaz a tak čaká. Dvere sa konečne otvárajú, obráti sa za vrzgotom dverí. Sklamane odvracia tu svoju nezbednú hlávku. To iba mama v tej svojej najkrajšej bodkovanej zástere tak ako umývala riad aj s mokrými rukami vyšla z dverí. Zastane za zadumaným synkom, skloní sa k nemu, pohladí ho nežne po vlasoch, zreteľne mu nadbieha.

„Určite si ma chce získať,“ prebehne mu mysľou, chlapec tú mamkinu hru už pozná. Intuitívne sa celým telom pritláča k jej nohám, dáva jej najavo, že sa mu už nikde nechce a najradšej by ostal doma, ale v duchu čaká na zvolenie opustiť dvor.

„Čo tu driemeš, veď už choď medzi deti“, dohovára mu, „hen na ihrisko a neseď tu“ nežne vyzýva svojho potomka. Ten sa ani nepohne, prisadne k nemu, objíma ho. Chlapec sa ešte viac pritúli k mame. Mama sa na chvíľu odmlčí, obaja si vychutnávajú vzájomnú náruč.

„…a zober so sebou aj Vladka, daj na neho pozor a nebi ho,“ prízvukuje mu mama.

„To som vedel, to som vedel, že bude zaňho orodovať, horekoval v duchu chlapec, ale mamke sa neodvráva, aj pán farár na hodine náboženstva im to stále pripomína „cti si otca aj matku svoju“, myslí chlapec, neoponuje iba neochotne precedí pomedzí zuby….“

„Jasné mami, zobééériem“, ubezpečuje ju jej prosbou sklamaný syn.  

„Nie, že ho tam potom necháš, daj naňho pozor,“ zopakuje poučenie a odťahuje sa z maminho objatia.

„Jasne mami dám na neho pozóóór“, teraz už trocha nervózne odvrkne chlapča.

„…ale ak nechce ísť, tak nech si zostane doma,“ snaží sa ešte vyjednávať…

„…ale on chce ísť, už čaká kedy doumývam riad a kedy ho oblečiem“, presviedča ho mama.

„Tak dobre, počkám naňho“, mama vstala, vrátila sa do domu, viditeľne spokojná, že ho presvedčila. Chlapec sa rýchlo z predstieranej letargie prebral, ožil, pozrel k dverám, ktoré sa práve zatvorili, už bol na nohách, nečakal pár skokov a bol na dvore. Trocha sa pookúňal a behom vyštartoval z dvora na malé námestíčko. Obzerajúc sa za sebou vybehol na ulicu ktorá smerovala na hlavnú cestu. Cesta bola asfaltová ktorú všetci  nazývali ,ani nikto z domácich nevie prečo, Cisárskou. Bola síce bez chodníkov z hlbokou priekopou a trávnatým porastom ktorú cestári pravidelne vykašavali a dosť široká aby sa po nej obišli aj dve veľké náklaďaky, spájala dve mesta do ktorých chodil autobus k železničnej trati.

Na druhej strane Cisárskej za dreveným plotom bol detský raj, ako hovorili tomuto miestu medzi sebou dospelí a tento názov napísalo akési nezbedné chlapčisko ukradnutou školskou kriedou na drevený plot ihriska. „Akýže raj,“ zamrmlal si chlapec, „…a ešte detský, keď sa ňom pasu kravy a dospelí hrajú futbal, raj určite vyzerá inakšie. Pán farár hovoril, že v raji sa majú všetci dobré, ležia si tam, jedia dobré jedlá, pijú červené malinovky, tancujú a niektorí sa aj modlia,“ špekuloval nad nadpisom chlapec a ani sa nenazdal a bezpečne prešiel cestu. Zastal na priekope pred vysokánskym dreveným plotom bielym kostrbatým nápisom.

Chlapec to svojom detskom mozočku vystihol presne. Akýže je toto raj, veď je to riadne futbalové ihrisko kde sa každú druhu nedeľu hrali riadne futbalové zápasy, cez týždeň dopoludnia slúžilo miestnemu trénerovi a funkcionárovi ako pastvisko pre jeho dve strakaté kravky, ale keď sa nehralo, tak to až vtedy bol ten raj. Cez týždeň popoludní keď mládež prišla zo školy cele ihrisko slúžilo deťom, na všetko možne, ale iba tým ktoré nemuseli ísť z kravkami na pašu, alebo z rodičmi na pole, ti na ihrisko chodili až k večeru. Dievčatá si posedávali po lavičkách. Tie staršie sa bavili medzi sebou o škole, o naháňajúcich sa chlapcov. Tie mladšie do seba štuchali, vymýšľali rôzne pestva, keď bol čas lúčnych kvetov, vili si vence, hrali sa. Chlapci keď ich bolo viac rozdelili sa a behali za loptou, hrali futbal. K večeru keď ich to omrzelo, tak hru zmenili, ale vtedy sa pridali často aj dievčatá. Najčastejšie sa iba tak naháňali, skrývali, alebo sa rozdelili na dve partie, jedni boli zlodeji, tí sa rozliezli po ihrisku, druhí boli žandári a tí naháňali zlodejov.

(pokračovanie nabudúce)

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter