Martin Hanobik si splnil sen vďaka vysokohorskému nosičstvu

“Po prvom kilometri úplne vypnem a sústredím sa na ďalší krok”

Na chrbte nosia ťažké kilogramy, v nohách majú ťažké kilometre. Zbožňujú hory a čerstvý vzduch. Práca pre nich nie je prácou, ale koníčkom. Často sa musia prispôsobiť horšiemu počasiu a zvyknúť si na neustále opakujúce sa otázky turistov. Hovoríme o vysokohorských nosičoch.  My sme sa porozprávali s jedným z nich, Martinom Hanobikom, ktorý síce pochádza z Bardejova, no usadil sa v Stropkove. Hory sú pre neho druhou láskou, po manželke a synovi.

Byť nosičom bolo jeho snom

Martin začal s vysokohorským nosičstvom pred šiestimi rokmi, dnes už chodí nosiť len sporadicky. “Vyskúšať si túto prácu som chcel už dávno a preto som poslal veľa mailov do rôznych chát. Ozvali sa mi zo Zbojničky s pozitívnou odpoveďou a tak som dal výpoveď v zamestnaní, ktoré som v tom čase mal. Tak som sa dostal k svojej vysnívanej práci,” vysvetlil v úvode.

“Aj malá chyba môže stáť veľa síl”

Zaujímalo nás, ako vyzerá bežný deň vysokohorského nosiča. Každé ráno začína tým, že prídete k skladu, kde je tovar, ktorý je potrebné vyniesť na chatu. Nabalíte si ho na krošňu. “Dôležité je dobre ho uviazať. Aj malá chyba môže stáť veľa síl počas cesty hore. Cestou stretnete množstvo ľudí, ktorí sa pýtajú dookola tie isté otázky. Po príchode na chatu vyložíte tovar, nabalíte si znášku, čiže veci, ktoré musíte zniesť dole. Prezlečiete sa, občerstvíte a schádzate dole.”

Na prvú vynášku nikdy nezabudne

V našom rozhovore si Martin zaspomínal aj na svoju prvú “vynášku”. Na Hrebienok dorazil s batohom plným osobných vecí, ktorý vážil približne dvadsať kíl. Bol teda skoro ťažší než vynáška, ktorú sa odvážil vyniesť na chatu. “Náklad vážil približne tridsať kíl a k tomu šesť kilová krošňa, čo je na prvýkrát skutočne veľa. Celú cestu som premýšľal nad tým, aby som nespadol a tiež nad tým, kde si budem môcť oddýchnuť. Samozrejme, že som spadol,” prezradil nám s úsmevom a dodal, že cestou asi trikrát previazoval náklad, pretože sa mu to všetko kolísalo. “Počas cesty začalo pršať, čiže na chatu som došiel do nitky premočený. Keď som to už mal za sebou, bol to neuveriteľne dobrý pocit a bol som na seba hrdý, ako keby som vyniesol sto kilogramov.”

Vysokohorské nosičstvo prináša aj menej príjemné situácie

Pre Martina je každá jedna vynáška jedinečná a pekná. Sú však aj menej príjemné situácie. “Viete, nosič má na sebe naozaj veľké množstvo kilogramov a potrebuje šľapať. Vždy ma zamrzí,  keď idú popri mne turisti, ktorí sa nevedia alebo nechcú ustúpiť, napriek tomu však tento svoj koníček zbožňujem.”

“Je to ako vstupenka do iného sveta”

Vynášanie tovaru na chaty mnohí nosiči vnímajú aj ako psychohygienu. Jeden Martinov kolega dokonca hovorí, že ak máš fyzický problém, nalož si menej a ak máš psychický problém, nalož si viac. “Najviac ma na tom baví asi to, že po prvom prejdenom kilometri úplne vypnem a sústredím sa len na ďalší krok. Je to ako vstupenka do iného sveta. Zabudnem na čas a je tu len cesta, náklad a ja,” priblížil.

Mnohí to chcú vyskúšať, nie každý však vydrží

Ak by ste sa chceli pridať k vysokohorským nosičom, nemusíte absolvovať žiaden pohovor. Avšak je potrebné, aby ste boli fyzicky zdatný človek a tiež psychicky odolný. “Mnohí to chcú vyskúšať, no len málokto prejde cez prvú vynášku. Avšak, ak ťa to raz dostane, hlboko sa to do teba vryje a už nebudeš chcieť prestať.” Vysokohorskému nosičovi pochádzajúcom z Bardejova vyhovuje viac letná sezóna. Vtedy sú vynášky o čosi jednoduchšie. Najkrajšie pre neho je však obdobie mimo sezóny, keď sú chodníky prázdne. “Niekedy nestretnem ani jedného človeka a užívam si samotu.”

V závere nášho rozhovoru sme sa dozvedeli, že hory dali Martinovi nové kamarátstva, ktoré si veľmi cení a ktoré stále pretrvávajú. “Okrem toho mi dali možnosť načerpať nové sily. Naopak, niečo mi aj vzali. To sú tie smutné prípady, keď zahynul niekto z mojich blízkych…”

-red-

Nasledujúci obsah je sprístupnený len prihláseným návštevníkom.

Prihlásiť saRegistrovať