Dobrovoľníci zo Svidníka urobia denne aj 360 testov. Koniec radu ľudí nie je vidieť, no nevzdávajú to

B. Maliňáková: Teraz počet testov znova stúpne, pretože budeme testovať žiakov základných aj stredných škôl aj ich zákonných zástupcov.

Dobrovoľníčka Slovenského červeného kríža vo Svidníku Bibiána Maliňáková pracuje na mobilnom odberovom mieste (MOM) vo Svidníku od 7. októbra 2020. Vyštudovala farmáciu, teraz študuje odbor ošetrovateľstvo na Prešovskej univerzite. Lekárska a zdravotná starostlivosť je jej od malička veľmi blízka. Aj jej krstná mama je zdravotná sestra, majú to jednoducho v rodine, takže pomáhala od mala. Toto povolanie a riziká, ktoré z neho vyplývajú akceptuje, rovnako tak aj rodičia, ktorí ju v jej rozhodnutí podporujú.

Ľudia stále prichádzajú, na koniec radu nie je vidieť

„Keďže som vysokoškolský študent a od 5. októbra 2020 prebieha vyučovanie dištančnou formou, rozhodla som sa pomáhať. Poviem pravdu, že som išla do neznáma, nikdy predtým som sa s týmto ochorením nestretla a nevedela som, čo všetko to obnáša. Išla som pomáhať, pretože to ľudia v našom regióne jednoducho potrebujú,“ ozrejmila B. Maliňáková a pokračuje:  

„Začínala som vo Svidníku s PCR testami, ale tým, že situácie je stále taká, aká je, sme sa museli presunúť aj do Stropkova. Od 16. novembra prišli aj antigénové testy, ktoré máme aj v Stropkove aj vo Svidníku. Môj deň začína budíčkom ráno o šiestej. Prichádzam do MOM v Stropkove, aby som zdravotníkov zásobila testami a overalmi a inými ochrannými pomôckami. Potom sa vraciam späť do Svidníka, kde vykonávam testovanie. MOM je otvorené od 8:00 do 11:30 hod. Potom musím zaslať všetky výsledky na hygienu, následne máme voľno. Od 16:00 hod. testujeme znova až do 19:30 hod. Do 21:00 hod musia byť výsledky na hygiene.“

Takýto je deň dobrovoľníka v mobilnom odberovom mieste a ľudí stále pribúda. Aj pozitívnych, hlavne pred Vianocami to horelo asi najviac. Teraz je situácia pokojnejšia, no stále je to hektické.

Urobia aj 360 testov denne, no nevzdávajú sa, pretože ľudia v regióne ich potrebujú viac ako kedykoľvek predtým.

„Môj príbeh so Slovenským červeným krížom začal ešte v Košiciach počas stredoškolského štúdia. Po skončení strednej školy, som sa dozvedela, že SČK je aj vo Svidníku, tak som sa prihlásila ako dobrovoľník tam, takže so SČK ÚS Svidník som od roku 2014. Keď som bola oslovená k pomoci riaditeľom SČK vo Svidníku ešte v prvej vlne, neváhala som a prišla som pomáhať. Nevedela som síce, čo to so sebou prinesie, ani že toho bude tak strašne veľa, ale neľutujem. Dozvedela som sa veľa nových vecí a nabrala som nové skúsenosti,“ povedala B. Maliňáková.

Priznala, že ľudia boli zo začiatku veľmi nervózni, ochorenie Covid-19 nepoznali. Postupom času sa však stali tolerantnejšími, dokonca im už nevadí, že stoja v dlhom rade pätnásť minút. Ba nájdu sa aj takí, ktorí dobrovoľníkom v MOM prinesú nejaké ovocie na občerstvenie.

„Absolvovala som školenie o tom, ako si správne obliecť overal a čo je ešte dôležitejšie, ako si ho vyzliecť zo seba, aby sme sa neohrozili. Ďalšie školenie bolo o tom, ako správne urobiť výter z nosa. Je veľmi dôležité, aby tyčinka išla do nosohltanu správne, nie príliš hlboko,“ priblížila.  

Na otázku, či sa necíti ohrozená, alebo či nepociťuje strach, že nakazí seba alebo svojich rodinných príslušníkov odpovedala, že rodičia ju od začiatku podporovali, napriek tomu, že je táto práca veľmi riziková. „Vedeli, že študujem ošetrovateľstvo a to so sebou prináša určité riziká. Stoja však pri mne vždy. Strach zo začiatku určite bol, každý sa bál, aj keď máme rúška, rukavice… Od samého začiatku som hovorila, že ak budem môcť pomôcť, pôjdem do toho. Aj v škole sme boli podnecovaní k tomu, aby sme šli pomáhať do nemocníc. Povedala som hneď na začiatku, že do toho jednoducho idem a som tu až doteraz so všetkými rizikami, ktoré hrozia,“ prezradila.  

Dodala, že každý deň je iný. „Niekedy odchádzam z MOM s tým, že som dnes otestovala 360 ľudí a v duchu sama pre seba si poviem, že zajtra už bude toho menej. Ráno ma však pred MOM čaká opäť plno ľudí. Každý deň tam stoja ľudia. Stále sú to iní ľudia, najhoršie však je, že tam medzi nimi stoja aj tí pozitívni. Každý však chce byť zdravý,“ uviedla.

Dozvedáme sa, že zatiaľ najviac testov vykonali pred vianočnými sviatkami, presnejšie okolo 360 testov za jeden deň. „Väčšinou tých testov spravíme okolo 200 denne určite. Teraz počet testov znova stúpne, pretože budeme testovať žiakov základných aj stredných škôl aj ich zákonných zástupcov. Testy sa pritom vykonávajú od ôsmej ráno až do 11:30 hod. nonstop bez možnosti ísť na toaletu alebo sa napiť. Následne sa navzájom čistíme a dezinfikujeme. Ak by som nevyhnutne niečo potrebovala, overal by musel ísť dole, musela by som sa dekontaminovať a následne si obliecť nový overal. Preto sa snažím všetko potrebné urobiť ráno pred oblečením overalu a nasadením ochranných pomôcok,“ povedala s tým, že ľudia stoja pred odberným miestom, vykonáva sa test za testom a nie je jednoducho čas myslieť na nejaké vlastné potreby.

Obliekanie ochranného overalu je omnoho jednoduchšie ako jeho vyzliekanie, pretože ho vyťahujeme z obalu čistý. Pozor treba dávať pri jeho vyzliekaní. „Postup je taký, že ho zo seba musíme pomaly rolovať vonkajšou stranou. Následne idú dole ochranné rukavice. Okuliare sa dávajú do dezinfekčného roztoku. Potom prídu na rad gumáky, ktoré sa tiež musia vydezinfikovať. Posledným je rúško, prípadne respirátor,“ reagovala na obliekanie overalu B. Maliňáková.

A či niekedy uvažovala o skončení s prácou dobrovoľníka a skončením s testovaním v mobilných odberových miestach? Priznala, že to bolo práve pred sviatkami. „V rade som nevidela posledného človeka, ľudia stále pribúdali. Povedali sme si, že už je koniec, že to vzdáme. Nakoniec sme povedali, že to ešte vydržíme, lebo ľudia nás potrebujú viac ako kedykoľvek predtým. Ľudia prichádzali aj zo zahraničia, robíme testy PCR aj antigénové, takže je ich dvojnásobne viac.“

Aké rozdiely medzi prvou a druhou vlnou pandémie Covid-19 vníma dobrovoľníčka SČK vo Svidníku B. Maliňáková?

„V prvej vlne boli zriadené karanténne centrá, boli sme síce na hraniciach svojich síl, ale nebolo to také, ako teraz. Prvú vlnu som si až tak neuvedomovala. Mali sme karanténne centrá Slovenského červeného kríža, chodili sme aj na hranicu Vyšný Komárnik. V druhej vlne pandémie sme si to vyskúšali aj v nemocniciach pri pacientovi na covidových oddeleniach. Poviem to tak, ako to je. Nebolo veru jednoduché vidieť pacienta na umelej pľúcnej ventilácii. Snažíte sa síce pacientovi pomôcť, ale pritom viete, akú má šancu. Toto bolo podstatne iné, ako v prvej vlne. Ďalej pokračujeme vo svojej práci v mobilných odberových miestach, ktoré sme v prvej vlne nemali. Ľudia sa k nám chodia testovať, každý vo svojom záujme. Druhá vlna je pre mňa náročnejšia hlavne z psychickej stránky.“

Ľudí, ktorí ochorenie Covid-19 a situáciu okolo neho aj naďalej spochybňujú, by B. Maliňáková určite poslala aspoň na jeden deň na covidové oddelenie. „Byť celý deň v overale a starať sa o tých pacientov… Podľa mňa by zmenili názor, že Covid-19 je len obyčajná chrípka. Covid-19 je omnoho závažnejšie ochorenie. Možno nie všetci by zmenili názor, ale väčšina určite áno, keby videli pacientov na umelej pľúcnej ventilácii. A nemusel by to byť vôbec 80 ročný pacient, o ktorom by sme povedali, že už je starý. Sú tam aj pacienti, ktorí sú veku 40 až 50 rokov, o ktorých sa nedá povedať, že by už boli starí. Najhoršia je tá bezmocnosť, neexistujú univerzálne rady, na jedného človeka zaberie to, na druhého zase niečo iné. Každé telo reaguje ináč. Vidieť zábery z covidového oddelenia v televízií je úplne iné, ako tie reálne v nemocnici. Nie je to nič ľahké,“ priznáva dobrovoľníčka, ktorej sa ochorenie Covid-19, chvála bohu, vyhýba.

Ľudí naozaj prosí, aby sa chránili a dodržiavali všetky nariadenia a opatrenia, ktoré prijala vláda. „Hlavne seniori nech sú veľmi opatrní, lebo sú najrizikovejšou skupinou. Sme tu pre nich, kedykoľvek budú potrebovať pomoc,“ uzatvára sympatická červenokrižiačka a dodáva:

„Poďakovať by som sa tiež chcela riaditeľovi Slovenského červeného kríža vo Svidníku, lebo ak by som nebola vstúpila do SČK Svidník, tak by som nebola tam, kde som. Veľmi ma to posunulo vpred. Áno, aj škola mi dala veľa, najväčšou školou je však samotný život, keď som v styku s tými ľuďmi, pacientmi… toto nenapíše žiadna kniha.“

-fec-

Nasledujúci obsah je sprístupnený len prihláseným návštevníkom.

Prihlásiť saRegistrovať