Pred dvadsiatimi rokmi sme na námestí štrngali kľúčmi a dav
nadšene tlieskal každému oduševnenému prejavu na improvizovanej tribúne.
Mala som dvadsať, teda presne o polovicu menej ako dnes a novembrové udalosti
som nevnímala ako nejaký zásadný zlom v histórii štátu, skôr ako
spestrenie trochu smutného obdobia.
Len mesiac pred nežným prevratom mi totiž snúbenec narukoval na
základnú vojenskú službu. Toľko spomienky. Trošku som posurfovala po
internete, aby som zistila, čo všetko sa o tom našom slávnom novembri
1989 popísalo. Natrafila som na množstvo porovnaní, štatistík, úvah –
čo, prečo a ako sa za tých dvadsať rokov zmenilo. V jednom článku
napríklad autor porovnával, ako dlho sme museli za socializmu pracovať na
bochník chleba, mlieko, auto, televízor a za aký čas na ten istý tovar
zarobíme dnes. Pridám sa k tým, ktorí sa v súvislosti so 17. novembrom
snažia byť aktuálni a budem porovnávať aj ja. V našej triede na zédéeš
sme mali len dvoch spolužiakov z neúplnej rodiny. (Či boli všetky ostatné
rodiny funkčné, ťažko povedať, každopádne narastajúci počet rozvodov
v súčasnosti svedčí o niečom patologickom.) Čo povedali učitelia, bolo
sväté a aj napriek svojej od prírody voľnomyšlienkárskej povahe si ich
dodnes všetkých hlboko vážim. (Opýtajte sa dnes ktoréhokoľvek pedagóga,
či má pocit, že mu žiaci prejavujú aspoň nejakú úctu.) Aj za socializmu
si mládež dopriala nejakú tú cigaretku, pivo či lacné víno, drogy však
boli jedným veľkým tabu. (Dnes táto pliaga fyzicky aj psychicky ničí
najmä mladých – nádej národa.) V okrese „operovalo“ aj pár
agresívnych jedincov, tých sa však normálni ľudia skôr stránili, pretože
ich pokladali za asociálov. (Agresivita je dnes vnímaná skôr ako súčasť
výbavy na prežitie. Nehovorím len o tej fyzickej a tiež netvrdím, že sa
týka len mladých). Keď sa na obzore črtal nejaký prúser, naša prvá
reakcia bola – rodičia ma asi zabijú. (Mnoho dnešných adolescentov
zdegradovalo vlastných rodičov na dojné kravy.) Pubertálne vylomeniny sa
nám prepiekli, detstvo aj divoké študentské časy sme prežili v zdraví.
A potom nás, totálne nepripravených, november 1989 vypľul do úplne novej
reality. Lepšej? Horšej? Odpoveď nech si dá každý sám.