Ešte na strednej škole som mala spolužiačky maďarskej
národnosti.

S Maďarkami som bývala aj na internáte a vychádzali sme spolu úplne
v pohode. V ničom sa totiž neodlišovali od nás, Sloveniek. Mám známych
z okolia Lučenca, ktorí aj keď medzi sebou komunikujú výlučne po
maďarsky, pri mne sa stále snažia rozprávať spisovnou slovenčinou.
Párkrát som bola na dovolenke na južnom Slovensku a v Maďarsku, na všetky
tie miesta mám samé pekné spomienky. Prečo o tom píšem? Lebo v poslednom
čase sa prudko vyhrotili vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom. Náš
„najväčší národovec“ chrlí nenávistné vyhlásenia na adresu
Maďarov, tí mu neostávajú nič dlžní. Olej do ohňa neznášanlivosti
prilievajú aj skupinky uniformovaných či neuniformovaných pomätencov na
oboch stranách. (V kultúrnej spoločnosti by nemal byť problém urobiť
s nimi krátky proces.) Keď celé toto dianie sleduje človek, ktorý živého
Maďara nikdy nestretol, jednoznačne musí mať pocit, že všetci naši
južní susedia bažia po našej slovenskej hrude a zániku mierumilovného
slovenského národa. A vlastne o to ide. Vzbudiť v ľuďoch strach, od
ktorého je už len krôčik k skutočnej, nefalšovanej nenávisti. Rozvíjať
predstavu, kam až takáto slepá nenávisť môže zájsť, radšej nebudem…
Mám však neodbytný pocit, že presne takýto stav niekomu vyhovuje. Človek
je totiž tvor pohodlný a tak namiesto toho, aby si názory vytváral na
základe vlastnej skúsenosti, jednoducho preberá tie, ktoré mu niekto pekne
naservíruje. Stačí sa pozrieť do histórie aby sme pochopili, ako ľahko sa
dajú zmanipulovať davy a najmä, kam to celé vedie. Je len na našom
rozhodnutí, či sa budeme riadiť vlastným rozumom, alebo sa budeme správať
ako ustráchané stádo slepo nasledujúce pochybných pastierov.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter