<p>Vraj žijeme už dvadsať rokov v demokracii. Hrdíme sa tým, že máme
slobodu prejavu a že, na rozdiel od socialistických čias, môže každý
otvorene vyjadriť svoj názor.

<p>Samozrejme, môže. Problém je v tom, že ešte aj viac ako dvadsať
rokov po Nežnej prevláda v spoločnosti akási stádovitosť v myslení a
pokiaľ sa nájdu jedinci, ktorí akýmkoľvek spôsobom vytŕčajú, majú
problém. Keď vyslovia alebo urobia niečo, čo sa nezhoduje s mienkou
väčšiny, musia počítať s tvrdou kritikou, pobúrenými reakciami,
posmechom. Jasné, dnes ich už nikto neposadí do basy len preto, že si
dovolili napríklad nadávať na politikov. Ale pokiaľ dajme tomu poukážu na
problém, pred ktorým väčšina zatvára oči, alebo vyslovia názor, ktorý
sa všeobecne „nenosí“, či nedajbože začnú hovoriť o nejakých
tabuizovaných témach, okolie im dá dosť tvrdo pocítiť svoju nevôľu.
A pritom história už dávno dokázala, že osobnosti, ktoré spoločnosť
kvôli ich odvážnym a nekonvenčným postojom najviac zatracovala, ju vlastne
posúvali dopredu. Bohužiaľ, väčšina týchto velikánov sa za svojho
života uznania nedočkala. Lebo stádo nebolo pripravené prijať nové
myšlienky a rozvíjať sa ďalej. Na záver jeden citát od Jonathana Swifta:
„Ak sa na svete objaví ozajstný génius, spoznáte to podľa toho, že sa
proti nemu spoja všetky hlúpe hlavy.“

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter