Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Editorial 34/2008

Minulý týždeň som sa nechtiac stala svedkom scény ako z talianskeho
filmu. Kde? Na pošte. Ako vždy som sa postavila do radu, keď som pri jednom
zo susedných okienok začula krik a nadávky.

Aktérom dosť trápneho výstupu bol asi sedemdesiatročný dedko.
Neviem, čo ho tak strašne vytočilo, vykrikoval niečo ohľadom dôchodku a
pani za okienkom adresoval pár štipľavých a hlasných pripomienok.
Rozhadzoval rukami, tvár mu dožerava horela spravodlivým hnevom a celému
tomu absurdnému divadlu jedného herca nasadil korunu hláškou: „Si
nemyslíte, že nás dôchodcov o…(nezverejniteľné sloveso), my nie sme
sprostí!“ Podobných jedovatých dôchodcov chodí po svete dosť. Od okolia
si vynucujú priam zbožnú úctu, všetky možné výhody vzhľadom na
dôchodcovský status a kritizujú všetko a všetkých okolo seba s odvolaním
sa na vekom nadobudnuté skúsenosti, s ktorými podľa ich osobnej mienky
automaticky ide ruka v ruke aj patent na rozum. Aby sme sa pochopili –
starých ľudí si vážim, majú za sebou celý život, čo to si už
preskákali a právom im patrí zaslúžený odpočinok aj pokojná staroba.
Mnohé babky a dedkovia sa aktívne zapájajú do spoločenského života, sú
pokladmi pre svoje deti, vnúčatá či pravnúčatá. Zarážajú ma len
niektorí príslušníci staršej generácie, ktorí sa správajú bezohľadne,
sebecky, arogantne až agresívne a ešte si od okolia vyžadujú úctu a
rešpekt – veď sú predsa dôchodcovia! Lenže staroba nie je ani garanciou
ľudskosti, ani láskavosti, ani dobroty. Tieto vlastnosti človek buď má
alebo nie. Okrem toho, rešpekt a úctu si človek nevynúti pokročilým vekom.
Môže si ich vybudovať len a len svojim správaním. Bez ohľadu na to, či
má dvadsať, tridsať, alebo sedemdesiat.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter