Týždenne príde do redakcie niekoľko ľudí, ktorí chcú v našich
novinách uverejniť smútočné oznámenie alebo spomienku na zosnulého.
Väčšina prinesie fotku a na lístku napísaný krátky text, ktorým chce
svetu oznámiť, že ich opustil niekto z rodiny, alebo že uplynulo niekoľko
rokov od chvíle, čo niekoho blízkeho pochovali.
Určitá skupina ľudí však prichádza do redakcie bez akéhokoľvek
textu a žiada, aby sme ho napísali my. Niektorí sa dokonca pýtajú, či
nemáme niečo ako katalóg básničiek vhodných k spomienkam a smútočným
oznámeniam. Takýto prístup mi príde minimálne zvláštny. Smútočným
oznámením, alebo spomienkou, totiž pozostalí vzdávajú svojim zosnulým
členom rodiny určitý druh úcty. Teda za predpokladu, že chcú
prostredníctvom novín vyjadriť, čo pre nich nebohý znamenal, v akom
príbuzenskom vzťahu boli, akú úlohu v ich živote zohrával, že im bude
veľmi chýbať a pod. Pokiaľ im padne zaťažko napísať rukou na papierik
pár úprimných slov, celé to vyznieva skôr ako splnenie si akejsi nepísanej
povinnosti, nie ako úprimný akt vzdania úcty blízkemu zosnulému. Má
v takomto prípade vôbec nejaký zmysel spomienku alebo smútočné oznámenie
dávať? Odpoveď nech si dá každý sám.