Prednedávnom som mala pracovné stretnutie, ktoré som si so zástupcom
istej renomovanej spoločnosti dohodla na deviatu ráno. Krátko pred
dohodnutým termínom som sa ešte chcela telefonicky uistiť, že čas
stretnutia platí. Na moje veľké prekvapenie neplatil.

Dotyčný totiž ešte ani nevyrazil na niekoľko desiatok kilometrov
dlhú cestu do Stropkova. Lakonicky poznamenal, že o takú hodinku sa
stretneme. Hodinka prešla, a nič. To som už stratila trpezlivosť a volala
znova. Zástupca renomovanej spoločnosti sa začal sťažovať na dopravné
zápchy a zaklincoval to dovetkom, že on určite dôjde, len ešte presne
nevie, kedy. Dorazil s dvojhodinovým meškaním a namiesto aspoň formálneho
ospravedlnenia sa začal sťažovať, ako to majú vo firme zle zorganizované,
ako on nič nestíha, ako sú ľudia večne nespokojní… Vyvalila som oči a
nechápala som. V tej chvíli som renomovanú firmu pomenovala oveľa menej
lichotivým prívlastkom, pretože jeden z jej zamestnancov jej práve urobil
dokonalú antireklamu. (Napadlo ma, že peniaze vyhodené za drahý reklamný
čas v televízii by mohla táto spoločnosť radšej investovať do ľudských
zdrojov.) Je zarážajúce, ako neprofesionálne dokážu niektorí ľudia
pristupovať k svojim pracovným povinnostiam. Že sa znemožňujú oni sami,
je len ich problém, oni však takýmto správaním poškodzujú meno celej
firmy. Uvediem ďalší príklad. V jednej predajni potravín som si do
košíka vložila zaváraninu, na ktorú som mala nenormálnu chuť. Išlo
o delikatesu, ktorú som dlho nejedla a už som sa tešila, ako si na nej doma
pochutnám. Pri pokladni však vysvitlo, že na tento druh tovaru ešte nemajú
kód napriek tomu, že bol riadne označený cenovkou a uložený v regáli.
Milo som predavačku poprosila, nech s tým niečo urobia, lebo si chcem tú
dobrotu veľmi kúpiť. Jej odpoveď bola: „A to musíte jesť práve toto?
Neviem, čo na tom vidíte.“ Pozerala som na ňu ako na mimozemšťana a
rozmýšľala o tom, či to myslí vážne. Myslela. Ale keďže som trvala na
svojom, neostávalo personálu nič iné, len ten nešťastný kód na tovar
dať. Do tretice spomeniem skúsenosť mojej známej. Dala si opraviť letné
topánky a keď ani po desiatej návšteve (nepreháňam) v opravovni obuvi
neboli hotové, prejavila mierne známky nespokojnosti. Zamestnankyňa za pultom
ju odbila pamätnou vetou: „Čo sa bojíte, ešte nie je leto, do leta budú
hotové a vy budete mať čo nosiť.“ Aby som bola celkom presná, pamätnú
vetu predniesla v írečitej rusnáčtine. Všetky tieto úsmevné aj menej
úsmevné príhody majú jedno spoločné. Hrubú neprofesionalitu ich hlavných
aktérov. Akoby si neuvedomovali, že v zamestnaní nezastupujú len samých
seba, ale aj spoločnosť, pre ktorú pracujú. V minulosti bola
samozrejmosťou tzv. stavovská česť, to znamená, že človek bol hrdý na
to, čím sa živí a podľa toho k pracovným povinnostiam, ale aj
k zákazníkom či klientom, pristupoval. A práve tú stavovskú česť, nech
už si na život zarábame akoukoľvek prácou, by sme mali oprášiť aj
v súčasnosti.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter