Stretli sme sa po dlhšom čase skoro v kompletnej zostave. Partia
dobrých kámošiek, ktoré sa poznajú, ako zvykneme hovoriť – od
nula rokov.

Preberali sme všetko možné, až prišla reč na situácie, kedy sme od
smiechu až plakali. Každá hodila do pléna niekoľko viac ako úsmevných
historiek. Jedna si spomenula na celodenné bezvýsledné telefonovanie, keď
jej druhá strana nie a nie dvihnúť. Krátko pred koncom pracovnej doby, keď
urobila posledný zúfalý pokus, sa jej na druhom konci telefónnej linky ozval
mužský hlas a úplne vážne zahlásil: „Prosím, pri telefóne Hluchý.“
Ďalšia pri pohľade na jedného pána a najmä na jeho grotesknú mimiku,
radšej vyšla z miestnosti, aby sa na plné hrdlo nerozosmiala rovno jemu do
tváre. Pár podobných situácií sme zažili aj my v redakcii. Jedno majú
spoločné. Človek si je vedomý toho, že sa rozrehoce v najnevhodnejšej
chvíli, nedokáže sa však ovládnuť, a tak jediné možné riešenie vidí
v rýchlom úniku. Za najbizarnejší zážitok tohto druhu pokladám výbuch
smiechu na jednom pohrebe. Hlavných hrdinov(ky) z pochopiteľných dôvodov
konkretizovať nebudem, to však nič nemení na skutočnosti, že „skutok sa
naozaj stal“. Nebožtík ležal v rakve a vdova, ktorá mu počas života
nevedela prísť na meno, sa odrazu srdcervúco rozplakala a dramaticky sa
naňho hodila. Viem, morbídne, teatrálne, ale pre nestranného pozorovateľa
hlavne groteskné. „Dojemná“ rozlúčková scéna na spomínaných
hlavných hrdinov(ky) zapôsobila natoľko, že sa pred zrakmi všetkých
zúčastnených nahlas rozrehotali a nevedeli prestať skoro až do konca
pohrebu. Táto nezabudnuteľná historka má svoje čestné miesto v pomyselnej
kronike jednej nemenovanej rodiny… Po vyrozprávaní všetkých tých miestami
až neuveriteľných príbehov nás už od smiechu boleli všetky mimické aj
brušné svaly. A vtedy som si to uvedomila. Ľudia sa smejú čoraz menej.
Niektorí dokonca vôbec. Jedni sa snažia zachovávať dekórum serióznosti,
druhí zase tvrdia, že dôvodov na smiech je stále menej. Hlúposť. Aj keď
je dnes život rýchly a často stresujúci, dôvodov na úsmev či do konca
neovládateľný rehot, je stále dosť. Stačí sa uvoľniť a dať priebeh
ľudskej spontánnosti. A samozrejme, vedieť sa na svet pozerať z tej
humornejšej stránky. Veselého ducha praje

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter