<p>Ako dieťa som chcela byť sestričkou alebo lekárkou. Osud to zariadil
inak a dnes sa venujem úplne inej profesii. V poslednej dobe som však
v kontakte s mnohými zdravotníkmi. Dôvod nie je podstatný, dôležité je,
že mám možnosť často a zblízka pozorovať ich prácu a prístup
k pacientom.

<p>Po všetkých tých skúsenostiach mi došlo, že takúto náročnú
profesiu by som nezvládla. O to viac si ich vážim. Navyše, pri zúfalom
stave nášho zdravotníctva musia lekári a sestry za často veľmi ťažkých
podmienok podať nielen stopercentný profesionálny, ale aj ľudský výkon.
Už len bežná komunikácia s chorým, alebo jeho príbuznými, môže byť
poriadna duševná záťaž. Ľudí pracujúcich v zdravotníctve vraj často
postihuje syndróm vyhorenia. Nie div. Byť denno denne konfrontovaný
s bolesťou, chorobami, úrazmi, smrťou, musí byť frustrujúce aj pre
odolné nátury. Lekár, záchranár, zdravotná sestra vlastne ani nie sú
povolaniami, ale skôr poslaním. Ľudia, ktorí zasvätili svoj život týmto
profesiám, by si zaslúžili určite vyššie ocenenie, než akého sa im
dostáva. Finančné aj morálne. Je smutné, keď tento štát umožňuje
bezbreho bohatnúť tým, čo nikdy žiadnu hodnotu nevytvorili a tí, ktorí sa
starajú o naše životy a zdravie, musia často počítať eurá od výplaty
k výplate. O pár rokov môže nastať stav, keď už nebude mať kto
liečiť, zachraňovať, ošetrovať. Aj zdravotníkom totiž raz môže dôjsť
trpezlivosť a začnú hromadne odchádzať do zahraničia, kde ich prácu a
schopnosti skutočne ocenia. Divil by sa im niekto?

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter