Týždenník občanov okresu Stropkov a okolia - ESpektrum
Vyhľadať
Close this search box.

Editorial 16/2009

Práve som si v práci zalievala čaj, keď do dverí vstúpil starček
v pokročilom veku. Opýtala som sa ho, čo si praje. Dosť nezrozumiteľne
niečo rozprával, oveľa zrozumiteľnejšie sa ku mne priblížil a až
šokujúco zrozumiteľne sa snažil položiť mi ruku, básnik by povedal, že
priamo na srdce.

V zlomku sekundy som cúvla a zrevala naňho, nech okamžite pripaží,
inak že za seba neručím. Úcta k nejakým šedinám mi bola v tom momente
úplne ukradnutá. Slizký starec ostal šokovane stáť a pozeral na mňa ako
teľa na namaľované vráta. (Nezainteresovaný pozorovateľ by sa pri pohľade
na túto scénu schuti zasmial, pretože musela pôsobiť nanajvýš groteskne.)
Stroho som zistila, za akým účelom do redakcie vlastne prišiel, poskytla mu
potrebné informácie a rázne zbohom bolo preňho jasným signálom, že je
načase urobiť čelom vzad a zavrieť za sebou zvonku dvere. Pred odchodom sa
ešte pokúsil o trápne vysvetlenie pre mňa nepochopiteľnej trúfalosti:
„Ospravedlňujem sa za svoje správanie, ale ja keď som ešte robil
v kancelárii, bol som na také veci zvyknutý.“ Na rozlúčku som mu
zakričala niečo v tom zmysle, že neviem, medzi akými husami robil, že mu
toto dovolili, ale že ja som sa s takou nehoráznosťou v živote nestretla.
Dedo mal dosť, tak radšej zavčasu odkráčal z bojiska. Po jeho odchode som
sa zamyslela nad tým, koľko mužov vlastne berie podobné prejavy náklonnosti
ako úplnú samozrejmosť. A hlavne prečo. Lebo v našej spoločnosti sa
nájde ešte stále dosť žien (neviem, či pomenovanie žena je v tomto
kontexte adekvátne), ktoré sa svojimi kolegami, známymi, či dokonca úplne
cudzími mužmi nechajú objímať, ohmatávať, potľapkávať po všetkých
možných častiach tela a dokonca sa tvária, že sú im takéto prejavy
priazne nanajvýš príjemné. Že takýmto správaním degradujú svoju
vlastnú dôstojnosť, im zrejme nedochádza. Pokiaľ si však ženy nebudú
vážiť samé seba a správať sa ako svojprávne bytosti, ktoré vedia čo
chcú, ale aj čo nechcú, pokiaľ nebudú mať odvahu vytýčiť si vlastné
hranice či už doma alebo v práci (v zmysle hesla – iní si k tebe
dovolia len toľko, koľko im dovolíš ty), o nejakej úcte a rešpekte zo
strany mužov nemôže byť ani reči. Všade sa dnes hovorí o emancipácii,
o rovností šancí, o potláčaní diskriminácie žien na pracoviskách či
vo verejnom živote. Nejako sa však opomína dôležitý fakt, že základom
toho všetkého je sebaúcta. Bez nej všetky snahy o rovnocenné postavenie
v spoločnosti vyznejú trápne ako červený karafiát na MDŽ.

Facebook
Twitter
Email

Zdieľať

Facebook
Twitter
LinkedIn
Skype
Print
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter