svojich kníh radí, ako si v každej situácii zachovať chladnú hlavu. Za
príklad dáva mudrcov z dávnych čias, ktorí predtým, ako niečo nahlas
vyslovili, položili si v duchu tri jednoduché otázky:
<p>Sú tieto slová pravdivé? Sú tieto slová nutné? Sú tieto slová
prívetivé? Len ak po hlbokom uvážení na všetky tri odpovedali kladne,
otvorili ústa. Keď vezmeme do úvahy, akú silu má vypovedané slovo, ako
môže človeku pomôcť, povzniesť ho, alebo naopak, ublížiť, musíme
uznať, že starovekí mudrci veľmi dobre vedeli, prečo jednali ako jednali.
Predstavme si situáciu, že by nás niekto bez nášho vedomia po celý deň
nahrával na diktafón a potom by nám tú nahrávku pustil. Možno by bol
človek prekvapený, čo všetko dokáže vypustiť z úst. Až vtedy by si
možno uvedomil, že by nebolo od veci viac premýšľať, počúvať a menej
rozprávať. Nehovorím, že sa z nás musia stať rovno mudrci, ale snažme sa
aspoň nepošramotiť si vzťahy neuváženými slovnými reakciami, ktoré sa
už nedajú vziať späť.