Pracujeme, aby sme pre seba a svoje rodiny zabezpečili základné
životné potreby. Od ukončenia štúdia až po dôchodok trávime väčšiu
časť života v zamestnaní.
Príjmy v rodinách, kde obaja manželia pracujú, spravidla stačia na
financovanie bývania, stravy, oblečenia, štúdia detí, prevádzku a údržbu
auta, možno aj na dovolenku. Strata zamestnania jedného, či nedajbože oboch
živiteľov rodiny, znamená sociálny prepad pre všetkých jej členov.
Keďže zodpovedný človek si je tejto hrozby vedomý, snaží sa v čo
najkratšom čase opäť zamestnať. Je preňho nepredstaviteľné, aby len tak
ostal bez práce a spoliehal sa na pomoc zvonku. Po prvé vie, že problémy
zaňho nikto nevyrieši, po druhé nedopustí, aby svojou nečinnosťou stiahol
celú rodinu na sociálne dno. Jednoducho v sebe máme zakódovaný vzorec –
práca rovná sa zabezpečenie slušného (?) života. V našom štáte však
žije veľká skupina ľudí, ktorá nikdy nikde nepracovala, napriek tomu sa
jej darí pomerne dobre. Zoberme si konkrétne Stropkov. Nemáme tu ani jedného
bezdomovca, nikto tu nezomrel od hladu, nezamrzol v nevykúrenom dome či byte,
nevidela som žiadneho človeka, ktorý by nebol oblečený adekvátne ročnému
obdobiu. Alebo inak – všetci obyvatelia Stropkova majú kde bývať, čím
vytápať svoje obydlia, všetci majú čo jesť a všetci sú primerane
ošatení. Rozdiely v úrovni bývania, stravovania či odievania nie sú pri
tejto téme podstatné. Podstata je inde. Zatiaľ čo jedna časť ľudí si na
všetky životné potreby zarába poctivou robotou, ďalšia sa jednoducho
spolieha na starostlivosť zo strany štátu. Napriek tomu, že spomínaná
sociálna skupina nikdy nepracovala, nevytvárala žiadne hodnoty, má kde
bývať, čo jesť, čo si obliecť. Až sa človeku nechce veriť, že životom
sa dá bez väčšej ujmy preplávať aj so založenými rukami. Veď štát sa
postará. Lepšie povedané daňoví poplatníci, teda tí, ktorí celý život
poctivo pracujú. U nás totiž funguje systém pripomínajúci dobre živenú
pásomnicu v tele nositeľa. Skúste si tipnúť, kto v tomto chorobnom
vzťahu ťahá za kratší koniec.