Žijeme v 21. storočí, dobe technických výdobytkov, v čase, kedy je
pre nás let do kozmu, či skúmanie hĺbok oceánov a morí maličkosťou.
Žijeme v období, v ktorom veda pokročila až tak vysoko, že je len málo
chorôb, na ktoré niet protilátok a ktoré sa nedajú vyliečiť. Dnes je
možné, pomocou očkovacích látok a antibiotík takmer vyškrtnúť zo
zoznamu infekčných chorôb detskú obrnu, udržať na uzde záškrt, čierny
kašeľ, tuberkulózu a úspešne liečiť veľa, kedysi smrteľných
infekčných chorôb. No napriek týmto výsledkom vedy, je na Zemi ešte stále
veľa toho, čo treba preskúmať, existujú totiž ochorenia, s ktorými si
súčasná veda nevie poradiť a sú ,,zatiaľ“ nevyliečiteľné. Medzi také
patrí aj AIDS. Postihuje starých, mladých i najmenších, ženy i mužov,
bez ohľadu na majetok, či spoločenské postavenie, v jeho ,,očiach“ sme
si všetci rovní.
Doba pokročila a s ňou stúpli aj nároky na človeka. Ak chceme mať
dostatok peňazí, musíme celé dni ťažko pracovať, stále sa musíme niekde
ponáhľať a celý deň sme v strese. Mnohí ľudia tieto nároky nezvládnu a
stávajú sa závislými od alkoholu alebo drog. Stretávajú sa v špinavých
kútoch ulíc, kde pijú alkohol a pichajú si drogy, no pri tom nedbajú na
hygienu a nemyslia na následky, viacerí používajú tú istú ihlu a ani sa
nenazdajú sú HIV pozitívni. Iní ľudia si chcú zase užívať život tak,
že striedajú partnerov ako ponožky, no mnohokrát na to tiež neskôr
doplatia. Nakazia sa a najhoršie je, keď HIV pozitívna žena otehotnie.
Riziko nakazenia dieťaťa je totiž veľmi vysoké. V mnohých prípadoch
matka po pôrode zomrie a dieťa ostane napospas osudu. Rodina sa o HIV
pozitívne dieťa odmieta starať, nepriznáva sa k nemu alebo ho vyhodí na
ulicu. Jedinou šancou týchto detí sú potom dobrí ľudia, ktorí sa im
snažia pomôcť. Napríklad v Afrike v Misii sv. Jána pomáhajú ľuďom
nakazeným na AIDS. Starajú sa o dospelých, ale aj o deti. Pripravujú ich
na bolesti, ktoré s touto chorobou súvisia a pripravujú ich aj na smrť.
Nevinné deti teda miesto hier a detských radovánok trpia, prežívajú
ukrutnú bolesť a strach. A to všetko len kvôli neopatrnosti a chamtivosti
ich rodičov.
Myslime teda na tieto úbohé deti, ale aj na všetkých ostatných nakazených
vírusom HIV, pretože mnohí za svoju situáciu nemôžu a ak áno, tak verím,
že po tom čo sa im stalo sa určite poučili. Pomáhajme im, potrebujú to.
Sami nevieme, kedy budeme potrebovať pomoc my.
Lýdia Macková, Gymnázium Stropkov, 3.B